I. diel  |  II. diel  |  III. diel  |  IV. diel  |  V. diel  |  VI. diel  | VII. diel  | autor

 
 
 

Warcraft:

Mágia Krvavých Elfov - 1 diel

 

„Prekrásna noc, Tingoll.“ prihovoril sa mi Tul’kol zahľadel sa na jasnú nočnú oblohu a obdivom nad úžasnými hviezdnymi útvarmi. Na oblohe svetielkovali všetky známe súhvezdia oblohy.

            „Čakal som na ňu mesiace.“ pousmial som a odhrnul si dlhé blond vlasy z tváre, aby som lepšie videl v ďalekohľade. Vedľa mňa som si na stolíku prichystal svoju výbavu, astrologické mapy, ceruzky, atrament a hlavne moje poznámky. Astrológia nebola mojím povolaním, skôr obľúbenou činnosťou. Upokojoval ma pohľad na hviezdy a mysľou som sa aspoň na chvíľu vytratil zo sveta mágie a čarovných formuliek.

            „Súhvezdie dryády je v jesenných mesiacoch jasnejšie a dostáva sa do popredia oproti hviezdam na mallornovom páse.“ prehodil Tul’kol. Všimol si môj prekvapený pohľad ako som odtrhol oči od oblohy a nadvihol dlhé obočie. Dodal: „Počul som to od Huequla, stojí na západných hradbách a rozplýva sa nad jasnou nocou.“ Tul’kol bol nočným strážcom na hradbách. Určite zažil takúto noc viackrát ako ja, ale o hviezdach toho priveľa nevedel, preto ma to prekvapilo.

            „Jediní dvaja blázni, čo sú v Silvermoone stále hore.“ poznamenal som a zas sústredil svoje elfské oči na oblohu.

            „Vy a asi štyri tucty strážcov.“ prehodil Tul’kol a pobúchal svojou kópijou slabo o kamenné hradby, na ktorých sme stáli. Slabá ozvena buchotu sa preniesla cez celý Silvermoon až za more za mestom, kde spôsobila jemné vlnenie.

            „Kedysi vás bývalo viac.“ Zašomral som nespúšťajúc zrak od hviezd. Skontroloval som si niektoré údaje v mojich poznámkach a ďalej sa venoval pozorovaniu a rozhovoru so strážcom.

            V jemne zelenkavých očiach Tul’kola sa objavil výraz utrpenia. Spomenul si na nedávnu vojnu, čo zužovala celý kontinent. „To boli iné časy. Po tom ako nemŕtvy spustošili celý Quelthalas venoval Haiggieo všetko svoje úsilie na znovuvybudovanie Silvermoonu a maximálne posilnenie obrany. Pamätám sa ako na nás dennodenne kričal, ak sa v lese pohol, čo i len jeden nemŕtvy.“ povedal smutne Tul’kol.

            „Ospravedlňujem sa.“ povedal som vidiac výraz jeho očí. „V tej dobe som bol v Stormwinde a potom...“ snažil som sa vysvetliť, ale strážca ma zastavil.

            „Radšej to nespomínaj.“ Tul’kol si spomenul na svojho syna, ktorého mu pred očami roztrhali nemŕtvi ghúlovia. „Už to je za nami.“ otriasol sa akoby zo zlého sna a zas sa narovnal do svojej ostražitej pozície stráží. „Aliancia porazila Plamennú Légiu a my sa môžeme opäť venovať našej krásnej zemi. Quelthalas sa spamätáva z Pohromy a krvaví elfovia venujú všetku svoju starostlivosť jeho stromom.“

            Obaja sme sa obrátili na druhú stranu od mora, ktorého vlny stále silneli a pozreli sme sa na rozľahlé lesy Quelthalasu. Spálené a zničené stromy sa začali spamätávať. Pred siedmymi rokmi Arthas a jeho skazení nemŕtvi služobníci rozborili celú ríšu vysokých elfov len preto, aby vzkriesili nejakého úbohého licha. Tí, čo prežili prisahali pomstu nemŕtvym a premenovali sa na krvavých elfov.

            Táto noc bola jedna z mála kľudných. Po porážke Archimonda u hory Hiyal náš princ, Kael’thas,  odišiel z Quelthalasu a zobral zo sebou polovicu jeho obyvateľov. Hovorí sa, že odišiel do nehostinného Outlandu a spojil sa s nagami. Celý Silvermoon sa rozdelil na dve časti. Jedna podporuje princa a jeho myšlienku krvavých elfov, snažia sa s ostatnými spojiť a odísť za princom. Druhá polovica verne stojí za kráľom Haiggieom, otcom Keal’thasa a presadzujú myšlienku starých vysokých elfov, návrate k starému spôsobu života.

            Ten podľa mňa nebol možný. I keď som nebol v Silvermoone počas vojny aj ja som cítil neustály hlad nášho ľudu po mágii. Mnohí ho zapierali, ale bolo im to vidieť v očiach. Nechcel som sa pridať k nagám, ani iné extrémy, ktoré niektorí z nás presadzovali, ale myšlienka krvavých elfov, ako symbol smútku za našich padlých bratov v boji s Pohromou mi bola blízka.

            More sa rozbúrilo, vlny dosahovali dvoch metrov. „Radšej idem ešte raz na obchádzku.“ oznámil Tul’kol, napravil si červenú zbroj a pokračoval po dĺžke hradieb v svojej stráži. „Veľa šťastia pri pozorovaní, Tingoll.“ zasmial sa a odišiel do tmy.

            Mysľou mi preblesklo, ako dlho trvalo, kým sa mi jeho obraz rozplynul v temnote. Jeho červená zbroj v noci jasne svietila. Zacítil som sa nepríjemne a zhrnul som si dlhý červený plášť mága z pliec a zostal len vo hnedej košeli. Hoci bola chladná jesenná noc, cítil som sa zrazu príjemnejšie.

            Odhodil som plášť na kamennú podlahu hradieb a ďalej sa venoval svojej záľube. Koľko mágie musia obsahovať také hviezdy. Toľko čírych molekúl mágie, by mohlo nasýtiť národ krvavých elfov... Zas som túžil cítiť ju v žilách. Ten sladký pocit, keď vaše ústa vyslovujú hlásku kúzla a z vašich prstov vychádzajú čiastočky mágie meniace sa v nádherne smrtiace kúzlo je neopísateľný. Preto som sa stal mágom, tak ako mnoho iných elfov. Aspoň takto sme mohli po drobčekoch nasycovať naše neustále hladné duše.

            K rozbúrenému moru sa pridal i vietor. Bol takí silní, až mi odfúklo plášť. Striaslo ma od zimy, položil som ďalekohľad na svoje poznámky, aby neodfúklo aj tie a rozbehol som sa za plášťom. Už po pár sekundách behu som si uvedomil, že i keď som elf a mám rýchle nohy nemôžem sa rovnať s rýchlosťou plášťa poháňaného vetrom. Pomyslel som si, že zajtra si musím ísť zohnať nový. V tú veternú chvíľu ma nenapadlo, že starosť o nový plášť bude o pár minút smiešne triviálna.

            Cez hukot neutíchajúce vetra som začul krik jedného zo strážcov. Jediné slovo, ktoré som rozoznal bolo – hradby. Pribehol som k okraju hradieb a naklonil som sa, aby som videl pod ne. Obloha sa zatiahla, hviezdy už neosvetľovali nočný Silvermoon, tak som musel zaostriť zrak, aby som niečo v tme pod hradbami videl. Iba slabé obrysy. Pláž bola o niečo jasnejšia, vďaka žltkastému snehu. Videl som ako sa mohutné vlny rozbíjajú o pobrežie. Na pobreží bolo aj niečo iné ako vlny.

            Nová vlna vyplavila na pláž niečo veľké. Pomalým krútivým pohybom sa to zdvihlo z piesku, no polovica tej veci stále ležala na pláži. Tá vec sa pohla, ťahajúc za sebou svoju zostávajúcu polovicu. Plazila sa po pláži a zanechávala za sebou špirálovité stopy v piesku. Plazila sa ako had, s dlhým mohutným chvostom. Spoza zbiehajúcich sa mračien vykukla jedna hviezda a na chvíľu osvietila chrbát tej veci. Z chrbta jej vystupovala veľká špicatá plutva. Prestal som dýchať a na stotinu sekundy som uvažoval, čo som práve videl. Naga.

            Čo by nagy robili v Silvermoone? Nemal som čas sám sebe podať akúkoľvek zmysluplnú odpoveď. Na pláži sa zjavovalo čoraz viac nág. Po dvadsiatej som prestal počítať a myslel som na najhoršie. Pod hradbami sa začínala formovať menšia armáda. Nagy zaútočia na Silvermoon. Najabsurdnejšia myšlienka, aká mi za posledné roky skrsla v hlave. No príchod tohto silného vetra, rozbúreného mora a zatiahnutá obloha svedčili o najhoršom. Začalo pršať.

            Jeden zo stráží sa rozbehol mojím smerom. Utekal po klzkej dlažbe, snažil sa udržať na nohách a niečo na mňa kričal. Premoknutý som postúpil o dva kroky dopredu, aby som ho lepšie počul. Do behu by ma nikto nedonútil. Strážca opäť otváral ústa, aby mi zopakoval prepočutú správu, ale v tom momente presvišťalo spoza hradieb niečo, čo trafilo stráž a odhodilo ho to dolu. So strachom, ťažko dýchajúc som sa pozrel dolu pod hradby, na miesto, ktoré už bolo v hraniciach mesta. S ťažkosťami som rozoznal strážcu, len vďaka jeho červenej zbroji. Ležal v kaluži vody zmiešanej s krvou a trčal z neho veľký trojzubec. Z takej výšky nemohol pád prežiť, aj keby ho trojzubec nezasiahol priamo do hrude.

            Rýchlo som sa pritisol k hradbe, tak aby mi netrčal ani kúsok tela vonku. Bol som rád, že sa mi stratil červený plášť. S ním by som stál na hradbách ako perfektný terč pre nagy. Útok začal. Prečo zaútočili nagy na Silvermoon? Musel som upozorniť všetkých v meste. Nagy môžu vniknúť do mesta, zatiaľ čo všetci spia. Krik ostatných strážcov na hradbách zobudil prvých obyvateľov domov najbližšie pri hradbách. Uvedomia si čo sa deje, skôr ako nagy prejdú za hradby?

            Predstavil som si v mysli nagu. Odporné veľké rybo-hadie stvorenie s modrou pokožkou a silou troch orkov. Aj keď určite boli silní bojovníci napadlo, že som nikdy nepočul, že by nagy mali dobývacie stroje. Ako chcú prekonať hradbu? Môj malý dohad sa rýchlo vysvetlil. K dažďu pribudli na oblohe blesky. Tancovali svoje elektrické kreácie a občas udreli do hradieb a narúšali tak ich pevnú štruktúru. Jeden z bleskov udrel len pár metrov vedľa mňa. Kamenná hradba sa mi pod nohami zatriasla. Musím odtiaľto zmiznúť skôr ako ma nejaký trafí. Prehovoril som pár rýchlych slov v magickom jazyku a rozbehol som sa, čo možno najopatrnejšie k prvému schodisku dolu z hradieb. Pri behu sa okolo mňa vytvorila silná hmla, čo môj beh sťažovalo, ale to kúzlo mi aspoň pomohlo, aby si ma nagy nevšimli.

            Normálne by som z boja neutekal, ale nemal som na výber. Na hradbách som bol iba ja a pár desiatok strážcov a podľa počtu nág, ktoré som videl by sme v boji neobstáli ani na päť minút. Musím ísť do paláca a vzburcovať stráž. Dostal som sa na schody, ktoré viedli dolu do postrannej uličky pri domoch, tá potom viedla až na Námestie Mesiaca. Prekonal som prvých pár schodov, keď hradbami otriasol silný náraz. Nebol to blesk, skôr akoby do nich vletel obrovský kameň. Kus horného zábradlia sa odtrhol a spadol tesne popri mne na jeden z domov v uličke. V rachote búrajúcej sa steny som začul výkriky. Nemal som čas zdržovať sa s nimi. Postupoval som dole tak opatrne, až som skoro sedel na schodoch, no zároveň tak rýchlo, aby som sa stihol vzdialiť od hradieb skôr ako dopadne ďalší kameň.

            Zdolal som posledný schod a ocitol som sa pri troskách zničeného domu. Blesky šľahajúce nebesá osvetlili rozpadliny a ja som uvidel ruku elfky uvalenej pod troskami. Utrel som si ruky do oblečenia, aby som očistil kusy blata a začal odvaľovať trosky z elfky. Darilo sa mi to poctivou ručnou prácou bez použitia mágie, v tom strese som si ani nespomenul, že som mág. Elfke som odkryl aj druhú ruke, keď hradbami otriasol ďalší náraz. Tentoraz sa nezrútil len kus zábradlia. Celá stena hradieb sa začala nakláňať a jej kusy ma našťastie minuli. Uvedomil som si, čo sa robí. Nechal som elfku pod sutinami, nemyslite si, že som necitlivý, ale šanca, že zostala nažive bola mizivá a na mňa práve padala celá západná hradba.

            Vyvinul som najvyššiu rýchlosť, akú mi moje elfské nohy dovoľovali a utekal som smerom ku Námestiu Mesiaca. Odvážil som sa na pol sekundy obzrieť a niekoľkotonová hradba dopadla do uličky, zlikvidovala všetky domy v nej. Toľko mŕtvych, toľko stratených životov krvavých elfov, a to nagy ani nezačali. Prach zo zničenej hradby sa usadil v premočenej ulici a troskách domov a ja som uvidel nagy, ako vchádzajú do Silvermoonu. Vpredu bežali murloci, rybovité potvory, ktoré tvorili predné šíky nagov. Za nimi sa plazili veľkí bojovníci a a ešte som zahliadol aj jednu čarodejnicu. Určite ich bolo omnoho viac. Čarodejnice boli zodpovedné za tie blesky, ale nevedel som, čo zničilo hradby kameňmi. Pravdu povediac, som to ani nechcel vedieť. Jediné čo som chcel, bolo ujsť z dohľadu murlocom, ktorí boli odo mňa len pár desiatok metrov. Uvedomil som si, že som stále obkolesený magickou hmlou, preto ma ešte neroztrhali na kusy. Pokračoval som v behu na Námestie Mesiaca a cez búrku som počul vrčanie murlocov za mnou.

            Dlažbu Námestia bombardovali kvapky dažďa. Pri veľkej soche mesiaca, ktorá stála na zlatých oblých stĺpoch sa zhromaždilo mnoho elfov. Väčšina z nich boli vojaci, ale medzi nimi som videl i obyčajných občanov a niekoľko mágov. Ako som sa približoval vojaci zdvihli kopije a luky. Rýchlo som odstránil hmlu okolo seba, aby si nemysleli, že som nejaká naga. Ich tváre sa v momente zmenili a objavil sa na nich výraz prekvapenia i radosti. Vbehol som do davu pripraveného na boj a uvítal ma kolega mág, Cuil’men.

            „Tingoll, som rád, že si to prežil.“ kričal prehlušujúc hluk hromov a ukazoval na zlikvidovanú hradbu.

            „Mal som viac ako šťastie.“ odfúkol som si a uvedomil, ako blízko som bol smrti.

            „Budeš ho ešte potrebovať.“ zahučal na mňa jeden z vojakov. Pozrel som sa cez jeho rameno a videl, ako k nám utekajú murloci, ktorí ma prenasledovali.

            Dav zvážnel. Tých pár mágov so mnou, ktorí tam boli zamrmlali pár kúziel a ich palice sa im rozžiarili rôznymi farbami svetiel. Ja som si svoju palicu nechal v dome. Palica znásobuje mágovu silu a posilňuje každé jedno zaklínadlo, ktoré cez ňu prejde. Teraz som bol v boji menejcenný ako ostatní. Vojaci napli tetivy lukov a vyslali na murlocov roj šípov. Polovica ohavných beštii spadla na zem prebodnutá elfskými šípmi.

            Kým vojaci stihli znovu nabiť tak sa do nás murloci vrhli. S krikom som sa posunul s davom dopredu. Videl som ako v prednej rade vojaci svojimi mečmi a kopijami likvidujú murlocov ako otravní hmyz. Rybie stvorenia sa napichávali na naše zbrane očividne prekvapené silou, s akou sa im elfovia stihli postaviť. Skôr ako som stihol použiť, čo i len jediné zaklínadlo boli všetci murloci mŕtvi a z našich padlo pár. Na oslavy bolo priskoro.

            Troch vojakov pridlávil obrovský nagijský vojak a mohutnou kopijou sa ohnal po ďalšom, ktorý odletel do davu. Teraz vypukol poriadny boj. Elfovia boli pre nagov slabými súpermi. Ak by sme mágiou vojakov nepodporovali skončili by rýchlejšie ako murloci. Jedna čarodejnica vyslala na vojaka ľadovú strelu. Rýchlo som zakúzlil na vojaka ochranné zaklínadlo a strela sa od neho odrazila, bez toho aby ho akokoľvek poranila. Ostatní mágovia sa snažili zabiť nagijské čarodejnice, aby nevyvolali vodný vír. Čarodejnice stáli v kruhu a začínali zaklínadlo na vír. Niekoľkým našim vojakom sa podarilo zabiť veľkého nagijského vojaka, ktorí chránil čarodejnice a zabili aj jednu z nich. Obrovský kameň vletel do kruhu čarodejníc a elfských vojakov, zabil všetkých, čo mu stáli v ceste. Na konci uličky, z ktorej som vybehol stála obrovská bojová korytnačka a napínala krk, aby vyvrhla ďalší z kameňov. Pohľad na rešpekt vzbudzujúce stvorenie mi zakryl nagijský vojak, ktorý mi padol k nohám. Našťastie bol mŕtvy.

            Kapitán stráží Ruibilf vytrhol svoj meč z mŕtvej nagy a kričal na mňa, aby prehučal bojovú vravu, ktorá všade zúrila.

            „Niekto musí ísť za kráľom, upozorniť ho o útoku.“ povedal a skryl sa pred sieťou, ktorú hodil do davu jeden z nagov. „Zhromaždili sme sa tu hneď potom, ako sme počuli útok na hradby. V paláci možno ešte nevedia o útoku.“ Nečakal ani na odpoveď a zas sa vrhol do boja.

            Musel som ísť splniť, čo mi prikázal. Bol to kapitán, síce som Nepatril ku strážam, stále mal vyššiu hodnosť a čo viac, znamenalo to, že môžem odísť z boja. Bez svojej magickej palice som nebol ani z polovice tak mocný mág. Presmeroval som jeden blesk z oblohy na zblúdeného murloca, ktorý už na mňa naťahoval jeho blanité ruky a vykliesnil som sa z davu bojujúcich elfov a mŕtvol.

            Za mnou sa stále bojovalo. Začul som výkriky vojakov, ktorí plánovali zabiť veľkú korytnačku. Moja úloha bola jasná. Prebehnúť na druhý koniec Silvermoonu a informovať kráľa Haiggieo.

            Pokojné ulice ani netušili, aký boj prebieha za rohom. Jediný zvuk, ktorý narúšal pokojné nočné ticho, bol dážď a občasné hromobitie. Priblížil som sa k trhovisku, ktoré bolo cez deň vždy rušné, no teraz v noci tu stáli len prázdne drevené stánky. Ich majitelia a tovar pokojne spali, alebo bojovali proti nagám. Nikto z nich si ráno určite nemyslel, že v noci budú bojovať o holé životy. Teraz som mal čas na premýšľanie. V hlave mi skrslo množstvo otázok, ktoré ma napadli už hore na hradbách. Prečo nagy zaútočili práve na Silvermoon? Ich domov ležal ďaleko na západe, za veľkým oceánom v Kalimdore. Museli preplávať celý oceán, aby zaútočili na Quelthalas. Krvaví elfovia neboli ich prirodzení nepriatelia. Ak sú historky pravdivé, tak Kael’thas je ich najvernejším spojencov. Prečo potom napadli Silvermoon? Zradil ich snáď Kael’thas a teraz sa prišli na jeho rode pomstiť? Nepomýlili si nás s temnými elfami, ich odvekými súpermi? Či začali dobýjať celý Lordearon? Potom musia byť vo všetkých mestách na pobreží. Začína nová vojna? Vojna proti nagom. Nestačilo pustošenie spôsobené Pohromou, teraz ešte aj tie odporné plazy z hlbín oceánu.

            Moje myšlienky prerušilo vrčanie. Skôr ako som sa stihol skryť stál som tvárou v tvár jednému z nagijských vojenských zvierat. Drak praskavec vrčal a pozeral sa mi priamo do očí. Plaz veľkosti obrovského psa stál na štyroch nohách a pomaly vlnil šedým chvostom. Spamätal som sa s prekvapenia a uskočil za najbližší trhový stánok, keď plaz napol drobné plutvy pri čeľusti a vypľul smrteľný jed. Včas som sa skryl, ale plaz mi bol v pätách.

            Opieral som sa o stánok a rozmýšľal nad zaklínadlom, ktoré by ho spoľahlivo usmrtilo, keď mi plaz sám vnukol nápad. Vypľuvol jed na stánok, za ktorým som sa skrýval. Jeho vrch sa rozpadol a mne do náručia spadla drevená tyč. Jej koniec zožieral prskavcov jed. Magická palica, dlhý kus dreva posilnený magickou esenciou, premenený na nástroj pre mágov. Tak je definová palica v príručke pre začiatočníkov. A to som práve držal v ruke. Stačilo len vysloviť niekoľko slov.

            Odkotúľal som sa pod ďalší stánok, pretože útok praskavca, ktorý prišiel o niekoľko sekúnd môj starý stánok nevydržal. Jed praskavca na palici by mohol ako magická esencia postačiť. Povedal som niekoľko slov mágie a tyč so stánky, čo som držal v ruke jemne trhla. Nebola to síce palica, ktorý by používal normálny mág, ale môjmu účelu postačí.

            Postavil som sa a praskavec si ma všimol. Drak praskavec prehľadával svoje vnútro, aby na mňa vyslal ďalšiu dávku jedu. Pevne som zovrel svoj nový nástroj v rukách a povedal niekoľko slov – Suio Ktru Werthuj Gos. Tieto magické slabiky vyvolávali základný útok, na ktorý bola palica zhotovená. Z konca, na ktorom bol praskavcov jed vyšľahla jasne zelenkastá tekutina a trafila praskavca do tváre. V okamihu mu jeho vlastný jed rozleptal tvár a lebku. Pochválil som sám seba za rýchle a bystré premýšľanie a pokračoval som v ceste.

            Mohlo ma napadnúť, že praskavec sa nedostal tak hlboko do centra mesta sám. V upršanej tme predo mnou sa ozývali sykotavé zvuky. Jazyk nagov bol rovnako odporný ako jeho majitelia. Podľa rôznych druhov som rozoznal, že nagov je predo mnou minimálne päť. Neodvážil som sa to preskúmať bližšie. Jeden z hrubých hlasov mohol kľudne patriť kráľovskej stráži nagov, neskutočne veľkej potvore, proti ktorej by som sa nepostavil ani so svojou starou dobrou palicou Sunlight. Skúšať šťastie v boji s amatérsky vyrobenou palicou proti najsilnejšej nage a tlupe jeho priateľov by bola číra samovražda. Neostávalo mi nič iné ako prejsť druhou cestou a to popod hradby.

            Chcel som sa jej vyhnúť, kvôli nedávnym skúsenostiam s padajúcimi hradbami. Už len kvôli tomu, ale teraz som mal nepríjemný pocit, že nagy sa dostali aj cez túto hradbu. Neznášam, keď mám pravdu.

            Prechádzal som popod vnútorné hradby, cez úzku uličky medzi domami remeselníkov. Bol som premoknutý na kosť a vedel som, že Silvermoon je v tomto okamihu asi preplnený nagami. Jediné, čo mi v túto otrasnú noc dodávalo určitý komfort bola moja nová palica domácej výroby, ktorá mi jemne svietila na cestu jedom draka praskavca. Bola to dvojsečná zbraň, videl som lepšie, ale lepšie by ma uvideli aj moji nepriatelia. Rozhodol som sa ale, že radšej sa postavím nagám v svetle ako na nich náhodou natrafiť v tme neozbrojený.

            Rýchly plazivý pohyb. Schoval som sa za zárubňu jedného z domov, keď som ten zvuk začul. Z najbližšej uličky sa vyplazili dvaja veľkí nagijskí vojaci. Jeden z nich držal v rukách trojzubec, druhý zvieral v rukách elfskú ženu. Držal ju pod krkom a máchal s ňou ako so slamenou bábikou. Obaja mali naponáhlo, jeden z nich čuchal vzduch na okolí a asi ma zacítil, no za nimi sa ozvali nahnevané výkriky elfov. Elfka vykríkla. Nagovia sa vyplazila veľkou dierou v hradbách, ktorú som si až vtedy všimol.

            Hoci som ju videl len na okamih, tak som spoznal, že naga držal pod krkom Seahoin, Kael’thasovú snúbenku. Jej nádherné plavé vlasy som si nemohol spliesť so žiadnou inou elfkou.  Za nagijskými vojakmi sa hnala skupina vojakov. Mali vytasené meče a na ich tvárach bolo vidieť odhodlanie umrieť pre elfskú princeznú. Seahoin bola pre krvavým elfov ako symbol toho, za čo bojujú proti nepriateľom, za krásy svojej domoviny. Desiatky vojakov vbehli do diery za nagami kričiac Seahoinine meno. Z diery v hradbách im prichádzal ako odpoveď len krik elfskej princeznej a vrčanie nág. Na krátku chvíľu som chcel ísť s nimi, zachrániť princeznú z pazúrov tých morských oblúd, ale spomenul som si, že mám ísť varovať kráľa. V tomto momente mi pripadalo zbytočné to robiť, určite je už celé mesto vyburcované, no nebol som si úplne istý. 

            Zachrániť princeznú alebo varovať kráľa? Uvažoval som o tom len pol minúty, ale pripadalo mi to ako hodiny. Nakoniec som zvážil, že toľko vojakov dokáže poraziť pár nagijských vojakov a mal by som pokračovať v ceste. Neistý osudom Seahoin som dorazil pred Palác Ohnivej Krvi.

            Palác Ohnivej Krvi bol najkrajšou, najväčšou a určite najslávnejšou budovou v celom Silvermoone. Zlato-červené kupoly sa majestátne vynímali i za svetla bleskov. Obrovské námestie pred Palácom bolo zaplnené krvavými elfami. Na chvíľu som si pomyslel, že som na nočnej vojenskej prehliadke. Kráľ Haiggieo stál v strede masy červených zbrojí a rozdával rozkazy svojím elitným vojakom. V prvých radách pred kráľom stáli lapači kúziel s ich mečmi vybavenými dvoma ostriami. Zelenkavé oči im svietili v očakávaní nasledujúceho boja. Za nimi stáli nastúpení lučistníci a vojaci.

            „Pane, pane, nagy preborili západnú hradbu a Námestie Mesiaca...“ pribehol som ku kráľovi a oslovil som ho. Pozrel sa na mňa povýšeneckým pohľadom, ako na niečo, na čo stúpil na ulici. Nadvihol husté žlté obočie a povedal:

            „Nevidíš, že tu máme pohotovosť?“

            „Prepáčte Vaše Veličenstvo, ale kapitán Ruibilf ma poslal...“

            Kráľ ma nenechal dohovoriť ale obrátil sa na jedného z liečiteľov:

            „Tento elf meral dlhú cestu, postarajte sa o neho.“ povedal liečiteľovi s napoly otcovským a napoly výsmešným tónom.

            Liečiteľ, Nua’fejl ako mi neskôr povedal, ma priateľsky chytil za rameno a odtiahol nabok od rady vojakov čakajúcich na kráľove rozkazy. Usadil ma na schody k Palácu Ohnivej Krvi a prikázal, aby som tam ostal pokiaľ ma kráľ nezavolá. On potom odišiel späť do zástupu.

            Kráľ stál vzpriamene a ako pravý veliteľ rozdával vojakom príkazy, kto kde a s kým pôjde do útoku. Celé to strašne naťahoval, len aby to vyzeralo, že nad stratégiou boja rozmýšľal dlho a uvážlivo. Všetci v zástupe viseli na každom jeho slove, len niekoľko z nich sa tvárilo nervózne. To boli isto odporcovia kráľa. Počas niekoľkých minút kráľovej stratégie som pochopil, prečo má toľko odporcov. Tváril sa dôležito a rád ukazoval, že on je hlavou Silvermoonu, ale v skutočnosti nevedel o riadení mesta mnoho. Pôvodne bol kráľom jeho bratranec, pokiaľ ho sám Arthas nezabil pri útoku na Silvermoon. Voľba nového kráľa padla práve na Haiggieo. Vo svojej pýche si nedokázal pripustiť, že to bolo len kvôli tomu, že mnohí chceli Kael’thasa za kráľa, no v tej dobe bol mladý na trón. Preto zvolili jeho otca s presvedčením, že trón pripadne potom jeho synovi.

            Znovuvybudovaný Quelthalas sa začal rozpadať, keď Kael’thas odišiel z ríše. Stále som odmietal veriť tomu, že by sa pridal k nagom, isté bolo, len to, že so sebou zobral polovicu nášho ľudu. Haiggieo v tom čase ukázal, že dokáže udržať krajinu pohromade a stále udržal blížiacu sa občiansku vojnu na uzde. Hlavne s pomocou Aliancie a vysokých elfov z okolitých menších kráľovstiev. V tejto krízovej situácii sa museli aj kráľovi odporcovia postaviť na jeho stranu. Nezhody medzi elfami by len posílili nepriateľa.

            Kráľ rozpustil vojsko a sledoval svojich vojakov ako bežia do ničeného centra Silvermoonu splniť jeho rozkazy. Počkal kým neodišli z námestia aj posledné čarodejnice a vošiel do svojho paláca. Prechádzal okolo mňa na schodoch, ale nevenoval mi ani pohľad. Nechcel som ho otravovať, i keď nemal nič na práci. Priamy rozkaz kráľa by sa nikdy nemal porušiť len v krajnom prípade smrti a mne bolo na pozlátených schodoch do paláca celkom príjemne.

            Občianska vojna v krajine nikdy nevypukla. Šepkalo sa o nej, ale nikdy k nej nedošlo. Kráľ v posledných rokoch získal na svoju stranu mnoho elfov a posílil svoje politické postavenie natoľko, aby ku podobným konfliktom nedošlo. Mal som nepríjemný vnútorný pocit, že nečakaný útok nagov naštrbí kráľovi dôveru, alebo aspoň zamieša politické machinácie Quelthalasu. Neznášam, keď sú moje vnútorné pocity vždy správne.

             Malý kamienok topiaci sa v potôčiku vody stekajúcej zo schodov Paláca mi robil spoločnosť nasledujúcich dvadsať minút. Opieral som sa o svoju toxickú palicu a uvažoval, či nagy zabrali mesto, alebo ich krvaví elfovia zahnali. Sedieť tu bolo znervózňujúce. Nevedel som, čo sa robí. Keby aspoň niekto prišiel so správami. Pomyslel som si, že tu môžem sedieť ešte päť minút a potom pôjdem pohľadať Ciul’mena a ostatných mágov. Búrka prestala a takisto prestalo pršať.

            Mohlo to znamenať len dve veci. Nagy si sú také isté víťazstvom, alebo krvaví elfovia obránili svoje hlavné mesto. Odpovede sa mi dostalo za okamih. Pred palác napochodovala elita vojska Silvermoonu. Vojaci povýšenecky vošli priamo do Paláca Ohnivej Krvi, ktorého brány sa im automaticky otvorili. Prechádzali popri mne bez jediného slova. Elf za elfom, väčšinou to boli lapači kúziel napochodovali do Paláca, asi na súkromnú audienciu s kráľom. Nemal som chuť sa s nimi rozprávať, pôsobili na mňa príliš chladne a určite by mi nepovedali viac ako pár sprostých narážok.

            Z davu si ku mne sadla Hyil’mu, jedná z elfských čarodejníc, ktoré sa pri kráľových rozkazoch netvárili zrovna nadšene. Všimol som si, že na nej nevidno absolútne žiadne známky po boji. Jej šaty boli trochu mokré, ale inak neutrpeli žiadnu ujmu. Ani jeden z hrdých vojakov nebol v boji, aspoň podľa vzhľadu ich zbroje. V porovnaní so mnou vyzerali ako jarná záhrada. Tiekli zo mňa litre vody, ruky i celé telo som mal od blata a na nohaviciach som mal zaschnutú nagijskú krv.

            „Prečo tu tak sedíš?“ spýtala sa ma Hyil’mu a na to, že práve prišla z boja znela celkom veselo.

            „Rozkaz od kráľa.“ odvetil som sucho a predstavil si ako blbo to znelo jej.

            „Hmm.“ Hyil’mu sa pousmiala. „Ty si nebojoval?“

            „Robil som, čo som mohol. Nejaký murloc to len tak nerozchodí a praskavec okúsil svoju vlastnú medicínu.“ ukázal som jej palicu s trochou hrdosti.

            „Tak poď do paláca.“ vstala a ťahala ma za rameno.

            „Čo? Prečo by som mal?“ odvetil som zmätene a nechal ju, nech ma postaví na nohy.

            „Kráľ povedal, že každý kto sa zúčastnil boja sa má dostaviť do siene Paláca.“

            „Takže sme už vyhrali? Nagy sú preč?“ opýtal som sa neisto.

            „Samozrejme. Po tom ako kráľ vydal rozkazy sme išli do centra. Ja som mala s ostatnými ísť do Leafinskej ulice. Keď sme tam prišli nagy práve odchádzali. Odišli úplne všetky, bez boja. Ani sme sa na nich nestačili krivo pozrieť a už sa aj odplazili zo Silvermoonu.“ Pripojili sme sa k davu smerujúcemu do paláca a Hyil’mu mi nadšene rozprávala ako videla nagy utekať.

            „Prečo by zaútočili a potom len tak ušli?“

            „Asi videli, že prichádzame.“ usmiala sa Hyil’mu a bolo vidno, že ju to vôbec netrápi. Z oboch strán na nás tlačili ostatní. Práve sme prešli cez bránu Paláca.

            „Ty si tam nebola vtedy, keď spadla západná stena, nevidela si všetkých tých mŕtvych.“ povedal som, ale keď som videl ten vystrašený pohľad v jej očiach oľutoval som toho. Bola ešte mladšia ako ja, priameho boja sa nikdy nezúčastnila.

            „Vie niekto, prečo nás tu kráľ zavolal?“ Ciulmen sa predral až k nám.

            „Jeden z vojakov vravel, že mu to povedala Seahoin.“ odpovedala Hyil’mu.

            „Ona to prežila?“

            „Čo mala prežiť? Myslel som, že ostala v paláci.“ čudoval sa Ciul’men. Vošli sme do veľkej palácovej siene. Strop bol tak vysoko od podlahy, že by sa tu zmestil celý drak. Podopieralo ho množstvo zlatých stĺpov, ktoré zdobili ornamenty krvavo červenej farby. Na samom konci majestátnej siene sedel kráľ Haiggieo a s pohoršením sa pozeral na všetkých elfov, ktorí mu vošli do paláca.

            Dostali sme sa na koniec celého davu. „Prepáčte, Vaše Veličenstvo.“ To bol hlas Seahoin. Bol veľmi tichý a roztrasený, ale akonáhle prehovorili tak všetci elfovia v siene stíchli. Ja Hyil’mu a Ciul’men sme sa predrali dopredu radu, aby sme videli do stredu siene. Stále tam Seahoin s dotrhanými šatmi, rozstrapatenými vlasmi a v tvári mala najustráchanejší výraz, aký som kedy videl. No jej slová sa ozývali v sieni a sám Haiggieo načúval každému jej slovu.

            „Dovolila som si príliš veľa, keď som všetkých obyvateľov Silvermoonu zavolala na toto miesto.“ pokračovala Seahoin vyhýbajúc sa nazvať elfov Quelthalasu krvavými či vysokými. „Dnešná noc bola tragická pre mnohých z nás, preto by som rada uctila ich pamiatku minútou ticha.“

            Každý v dave nervózne čakal, že Seahoin povie, prečo ich sem zavolala. Doslova jej viseli na perách, nečakali taký rýchly zvrat ako minúta ticha. Kráľ Haiggieo vyzeral zo všetkých najnervóznejší. Rozhodoval sa, či nechá všetkých vyhodiť zo sály, alebo bude naďalej počúvať Seahoin, ale elfská princezná, hoci mala roztrhané a zablatené šaty, bola stále prekrásna a kráľ od nej nemohol odtrhnúť oči.

            Po chvíli ticha Seahoin opäť prehovorila:

            „Dnes v noci ma nagy uniesli.“ z davu elfov obkolesujúcich princeznú a kráľovský trón niekoľko elfov jemne vykríklo. Ozvali sa nahnevané hlasy, ktoré preklínali nagy do dvadsiateho pokolenia. „Neviem, prečo ma uniesli a čo so mnou zamýšľali. V jednom momente ma nagijský vojak držal pod krkom, cítila som jeho hnusný dych a jeho prsty mocne zovierali moje hrdlo. Plazili sa so mnou von z mesta a ktovie kde ma chceli dotiahnuť, ak by ich vojaci generála Kielmnua nezastavili.“ pokračovala Seahoin a hlas sa jej triasol za každým slovom, ktoré povedala. Do popredia predstúpil krvavý elf, ktorý doteraz stál Seahoin po boku.

            Generál Kielmnu hrdo vypäl hruď, keď Seahoin spomenula jeho meno. Tvrdé rysy jeho tváre sa sformovali do pyšného úsmevu a vychutnával si, ako na neho dav vyvaľuje oči.

            „Vďaka mojej odvahe a odvahe mojich mužov sme vymanili Seahoin z pazúrov nagijských stráží...“ prehovoril hrdo Kielmnu.

            „Ďakujem generál.“ prerušila ho Seahoin a sťažka vydýchla. Udalosti posledných hodín ju natoľko zmohli, že som sa čudoval, že stále stojí na nohách. „Keď som ostala bezmocná v rukách nagov dostala som víziu.“ povedala Seahoin najpodstatnejšiu informáciu, na akú mohol kráľ čakať.

            Obyvateľstvo Silvermoonu prekvapene zhíklo. V momente vznikla vášnivá debata.  Kráľa od vzrušenia skoro vystrelilo z trónu. Cuil’men do mňa vzrušene drgal a niečo sa mi snažil povedať, ale ja som ho nevnímal. Napäto som čakal, kým Seahoin všetkým oznámi o čom bola jej vízia.

            Vízie Seahoin boli posvätné. Bola to práve ona, ktorá predpovedala opätovný návrat Plamennej Légie. Ona videla bitku u hory Hiyal týždne predtým ako k nej došlo. Všetky dôležité udalosti, čo sa za posledné roky stali Seahoin videla dopredu. Zo začiatku nik nebral jej vízie vážne, ale postupom času naberala na dôležitosti a kráľ sa riadil vždy tým, čo Seahoin videla. Niečo sa stane a bude sa to týkať aj krvavých elfov a Seahoin o tom vie viac ako ktokoľvek iný.

            „Viem, prečo nagy zaútočili na Silvermoon.“ povedala Seahoin.

            Kráľ sa mrvil na tróne a ústami naznačoval – Tak povedz!, ale nepreriekol ani slovo a čakal, čo Seahoin povie a to isté robil aj dav. Generál Kielmnu sa tváril pohoršene, akoby mu o vízii mala povedať, keď ju zachránil a takto nie je prvý, kto o nej počul.

            „Illidan, vládca všetkých nág, temný elf a démon v jednej osobe vlastní artefakt. Guldanovu lebku. Pomocou tejto mocnej zbrane privolal z hlbín oceánov nagy, aby mu slúžili. Každým dňom z mora vyliezalo viac a viac beštii. Nagov, ktorých úloha sa stala jasná – vyvraždiť všetky pokolenia elfov. Temných, vysokých i krvavých elfov bez rozdielu, lebo to boli práve oni, kto vyhnal nagy do zabudnutia oceánu. Ale my budeme len vrch ľadovca. Našou smrťou vojsko nág len viac posíli a podarí sa im dobyť celý Lordearon. Prídu zas, smrteľnejší ako Horda a nenásytnejší ako Pohroma. Zničia všetko, čo im príde do cesty, naše lesy a mestá.“ Každé Seahoinine slovo sa zabodávalo do elfov. S každým slovom prichádzal väčší strach a beznádej. „Tento útok bol len začiatok. Opäť prídu. Zaútočia vo väčšom počte s lepšími zbraňami. Žiadny elf im neutečie.“

            Nejaký elf vedľa mňa sa ustráchane spýtal: „Je to koniec?“ Vízia Seahoin znela ako definitívny verdikt nad rasou elfov. Akoby ich osudom bolo skončiť tak, ako bývalý kráľ. Jeho znetvorenú mŕtvolu pohodil Arthas svojim ghulom. Vzduch bol naplnený strachom.

            „Existuje jediné riešenie, jediná záchrana.“ pokračovala Seahoin a pri slove záchrana, akoby vliala život späť do skamenených obyvateľov Silvermoonu. „Guldanova lebka vo vnútri samotného Illidana musí byť zničená. Niekto sa musí vypraviť ďaleko na sever do Northrendu, kde sa Illidan ukrýva, zničiť lebku a zastaviť tak nagy. Bez lebky sú bezmocní, Illidanova moc sa stratí a nagy sa vrátia späť do oceánu.“

            Akoby opäť vyšlo slnko. Pre krvavých elfov to bolo akoby vyhraná vojna. Ak Seahoin vraví, že je stále nádej, tak sa netreba ničoho báť. Ja som zneistel. Kráľ prehovoril:

            „Žiadaš ma, aby som vyslal do Northrendu armádu a zabil Illidana.“ povedal pomaly, akoby čítal text v neznámom jazyku.

            „Urobte, čo uznáte za vhodné, kráľ.“ zašepkala Seahoin a sklopila zrak. To prirodzene znamenalo, že áno. Už dohovorila a nemá k tomu, čo povedať. Niektorí stále nespúšťali pohľad z elfskej princeznej, iní hľadeli na kráľa a očakávali jeho rozhodnutie.

            „V prvom rade je potrebné opäť vybudovať mesto.“ poznamenal kráľ.

            „Dovtedy nagy pripravia ďalší a silnejší útok.“ ozvali sa výkriky. „Nepočuli ste, čo povedala Seahoin?!“

            „Zorganizovať výpravu potrvá týždne.“ oponoval kráľ.

            „Dovoľte, aby som sa o to postaral.“ ponúkol sa Kielmnu. Kráľ sa na neho zmätene pozrel.

            „Ja sa môžem postarať o dopravu.“ ohlásil sa ďalší elf.

            „Loweip, staviteľ lodí.“ oznámil Vuicipe, kráľov poradca, ktorý stál vedľa trónu, keď videl, že kráľ ho Haiggieo nespoznáva.

            „Ako rýchlo budete mať hotovú loď?“ spýtal sa ho Kielmnu.

            „Už dnes na obed môže kotviť v prístave v plnej výbave.“ odpovedal Loweip.

            „Do Northrendu? Viete, čo vás tam čaká?“ vykríkol kráľ, keď si uvedomil, že prípravy prebiehajú mimo neho. Skupina čarodejníc vrhla na neho nevraživé pohľady. Slová kráľa v tomto prípade nemali žiadnu váhu v porovnaní s víziou Seahoin. „Northrend je podľa posledných správ plný nemŕtvych a nág.“

            „S nebezpečenstvom rátam, môj pane.“ uklonil sa Kielmnu, spokojný, že si sám odkusol vedúcu rolu v misii na záchranu elfskej rasy.

            „Na túto výpravu budete potrebovať mnoho mužov. Nemôžem postrádať armádu, keď treba opraviť mesto a pripraviť sa na obranu pred ďalším útokom.“ namietal kráľ naďalej. Medzi elfami sa strhla vášnivá hádka. Jedny chceli zostať a pomôcť v oprave mesta a druhí chceli odísť zabiť Illidana, postaviť sa kráľovi a hlavne pokúsiť sa nájsť Keal’Thasa. Videli v tom šancu odísť a žiť voľne s pravým vodcom svojho ľudu. Ako som zistil, väčšina elfov zastávala názor odísť do Northrendu.

            „Musíme vyraziť, čo najskôr. Nagy ušli z boja, čo znamená, že sa nás boja, musíme to rýchlo využiť.“ vyhŕklo zo mňa.

            „Tingoll, mág zo Stormwindu.“ oznámil Vuicipe s pohŕdaním.

            „Hej, ja nie som...“ okríkol som nahnevane kráľovho poradcu a Ciul’men ma pochvaľne tľapkal po ramene.

            „To je správny postoj kamarát. Ideme s tebou.“ chválil ma spolu s Hyilmu.

            „Myslím, že by sme si to mali ešte rozmyslieť.“ No čo som povedal som nemohol zobrať späť. Prípravy na vojenskú výpravu do Northrendu boli v plnom prúde. Skoro každý ignoroval kráľove poznámky. Kielmnu sa dohadoval s Loweipom ohľadom lode a Qjiolj, kapitán stráží a generálova práva ruka vytváral zoznam ľudí, ktorí pôjdu do Northrendu nájsť a zlikvidovať Illidana.

            Zlosť, ktorú nagy spôsobili nočným útokom poháňali všetkých dopredu. Až teraz som si všimol mnoho plačúcich elfov, ktorým nagy zabili blízkych. Uvedomil som si všetku smrť a utrpenie, ktoré spôsobili. Opäť som videl v hlave pár západnej hradby, domy a ich obyvateľov, ktoré pod sebou pochovala. Videl som nočný boj na Námestí Mesiaca, spomenul som si na strážneho, ktorého na hradbách zasiahol trojzubec. Vrela vo mne zlosť, ani neviem, ako som sa stihol zapísať do zoznamu vojakov na výpravu. Pod mojím menom boli aj Ciul’men a Hyil’mu. Vojaci vždy potrebovali, aby im mágovia kryli chrbát.

            Z Paláca Plamennej Krvi nevyšli elfovia, ale vojaci odhodlaní ísť do Northrendu a položiť svoje životy na záchranu svojho mesta. Nasledujúce hodiny som príliš nevnímal. Zašiel som si domov po svoju magickú palicu Sunlight a moju toxickú palicu som odložil pod posteľ. Išiel som do prístavu, kde ma už čakala loď. Kielmnu naliehal, že odplávať musíme ešte dnes, vraj na moje naliehanie, ale ja som nepovedal viac ako tie dve vety.

            Prechádzať Silvermoonom nebolo pre mňa nikdy také depresívne. Ulice mesta boli zničené a krvavé ako za čias Pohromy. Kedysi nádherné mestské parky teraz lemovali mŕtvoly nág, murlocov a elfov. Jemné tváre elfov boli pokryté jazvami a ležali v kalužiach krvi. Strašný pohľad, mŕtvoly zapáchali a zo Silvermoonu robili skôr bojové pole ako pýchu Quelthalasu. Bol som čiastočne rád, že odtiaľto odchádzam. Smrť a bolesť napĺňali vzduch ťaživou atmosférou, ktorú by som nezniesol.

            Pri hradbách som prešiel okolo mŕtveho tela Huequla, astronóm včera v noci doplatil na hviezdy. Pri náraze blesku asi spadol z hradieb a celý sa dolámal. Mohol som to byť ja, minulú noc som mal veľké šťastie. Nechcel som myslieť na to, koľko priateľov môže byť medzi tými mŕtvymi telami, chcel som odísť zo Silvermoonu, aspoň na tak dlho, pokiaľ ho kráľ a jeho ľudia nevyčistia.

            Loď, ktorú poskytol Loweip bola obrovská. Pomenoval ju Bloodwind a daroval ju na výpravu s radosťou s podmienkou, že bude jej kapitánom. Qjiolj stál pred vstupom na palubu a kontroloval, či prišiel každý člen výpravy. Mal som pocit, že sa tu zliezla polovica Silvermoonu. Niektorí na loď nakladali zásoby, iní behali sem a tam a zháňali veci, ktoré si zabudli, ďalší sa rozprávali medzi sebou a väčšinou hovorili o nagách či víziách Seahoin.

            Elfská princezná sa rozhodla, že tiež pôjde do Northrendu. Hoci ju mnohí odhovárali, že je stále slabá po tom únose, nenechala sa odbiť. Na loď nastúpila v obyčajných sivastých šatách a na krku sa jej vynímal zelenkastý amulet. Stretol som aj kapitána Ruibilfa, ktorý ma povzbudil a pochválil. Mal nepekný hlboký zárez na pravej ruke, ale jeho entuziazmus sa trošku prelial aj do mňa.

            Keď Qjiolj skončil bolo na palube 1254 krvavých elfov. Všetci sme boli pripravení na plavbu do Northrendu, dlhú chladnú plavbu, ktorá zaberie celé týždne. Vedeli sme, čo musíme urobiť. Nájsť Illidana a vytrhnúť z neho Guldanovu lebku a tak zachrániť elfskú rasu, Silvermoon a nádherné lesy Quelthalasu. Nemali sme čas sa rozlúčiť so svojimi blízkymi, nemali sme čas skoro na nič, len doniesť si základné potreby. Nesmeli sme mrhať časom, Seahoin nevedela, kedy presne príde ďalší nagijský  útok. Mohli zaútočiť o tri dni, alebo o mesiac. Mohli sme len dúfať, že dorazíme do Northrendu skôr ako nagy vyhladia Silvermoon.

            Kráľ pred našim odchodom poslal správu Aliancii, kde ich žiadal o vojenské posily. Najlepší vojaci z jeho armády odišli a on musel zabezpečiť krajinu pred napadnutím. Dúfal som, že Silvermoon nepadne, že sa vrátim a uvidím krásy lesov. Odchádzal som do svojej kajuty spolu Ciulmenom a počul som Loweip kričí:

            „Zdvihnúť kotvy, vyrážame.“

            Napadlo ma, či Loweip vie toľko o riadení lode ako o jej stavbe. Napadlo ma, či som si nezabudol zobrať náhradné ponožky. Či ma Qjiolj nenapísal na ten zoznam, keď som stratil vedomie. Či teraz kráľ zúri. Jediné, čo bolo isté, Silvermoon neuvidím dlhý čas a ktovie, či vôbec. Čaká nás Northrend a v ňom Illidan. Naposledy som sa pozrel z malého okienka na Silvermoon, na vzďalujúci sa obraz jeho malých veží a architektonických krás.

 

 
     
 
 

© N-Games Naetoo All right reserved for ideas, themes and conception of website. 2008 © Allright reserved for text material and ideas by Tangorn - author of stories. Je prísne zakázané akékoľvek reprodukovanie, používanie častí, či celých kusov textového obsahu na inom médií, webe, či blogu bez vedomia autora. Autor si vyhradzuje právo na akékoľvek zverejňovanie. Pri porušení je pri prekázateľnom vlastníctve práv plne oprávnený vymáhať právnou cestou škodu na duševnom vlastníctve a nápravu porušení autorských práv.