|
Warcraft VII:
Mágia Nág
Po
prechode portálom som stratil rovnováhu a spadol som rovno na
Quickbulleta. Spadli sme na horúcu a zároveň chladnú zem Outlandu.
Trpaslí zaprskal, striasol ma zo seba a rozčúlene povedal:
„Nevieš
dávať pozor?!“
„Prepáč.“ odvetil som. „nemohol som to ovplyvniť.“
„Mohol
ak by si nebol taký šmatľavý.“ povedal Quickbullet a oprašoval si
plášť od červenkastého prachu na zemi.
„Vy
trpaslíci ste taký neohrabaní.“ odvetil som.
„Chceš
narážať na moju výšku? Keď je niekto nižší, tak s ho nevidel?“
jedoval sa Quickbullet.
„Nerada
ruším vašu plodnú a bezpochyby nevyhnutnú hádku.“ povedala Hyil’mu
pozerajúc na mňňa láskavo káravým pohľadom. „Ale za tým portálom
je mnoho drakov, ghúlov a rytier smrti a nemám chuť čakať tu, kým
prejdú cez portál.“
„Máš
pravdu.“ uznal som.
„To teda
má.“ povedal náhlivo Cuil-men. „Tak si zoberte svoje saky-paky
a pohnite.“
V priebehu pár sekúnd sme sa dali do zbesilého úteku, i keď sme
nevideli pred čím utekáme. Časť Outlandu kde sme vkročili tvorila
jedna veľká pláň s červenkastou pôdou kam oko dohliadlo. Obzrel
som sa za seba a pred portálom bolo ľudoprázdno tak ako sme ho
nechali. Utekali sme pol hodinu, kým nám nedošiel dych a schovali
sme sa za nepriaznivo vyzerajúce červené skaly. Bol som tu len
chvíli a už som mal tejto krajiny plné zuby. Zem červená, skaly
červené, dokonca aj obloha a oblaky na nej boli červené, akoby tu
niekto rozlial krv všetkých národov na obrovskú paletu a namaľoval
ju všade naokolo.
Uvedomil
som si, že Outland je chladný a zároveň bolo strašné teplo.
Nedokázal som rozlíšiť počasie, ani som len netušil či je teraz
deň alebo noc. Vo vzduchu som necítil žiadnu mágiu a predsa akoby
tam bola, alebo to bolo niečo iné? Nebola to určite mágia ako ju
poznám, chýbala mi, cítil som sa hladný po mágii.
„Uff...myslíte,
že nás sledovali?“ vydýchol si Cuil-men.
„Nikoho
som nevidel, že vychádzal z portálu.“ odpovedal som.
„Aj
keby, pri tomto vetre naše stopy rýchlo v tejto piesčitej zemi
zmiznú. Nebudú nás môcť prenasledovať.“ konštatoval Quickbullet.
„Ako to,
že boli ghúlovia v tej jaskyni? Nemala byť prázdna?“ spýtala sa
Hyil’mu.
„Niekto
asi odflákol prieskum.“ zamračil sa Cuil-men na Quickbulleta.
Trpasličí prieskumník povedal skôr nechápavo ako nahnevane:
„Strávil som prieskumom tej jaskyne viac ako týždeň. Môžem
odprisahať, že tam ani jeden nemŕtvy a draci... tí nikdy
nevyleteli von, asi mali zimný spánok, alebo čo. Neviem, kde sa
tam nabrali ghúlovia.“
„Myslíte, že vedeli, že prídeme?“
„Ghúlovia
sú na to príliš hlúpi...“ uvažoval som na hlas.
„...no
rytier smrti musel o našej prítomnosti vedieť vopred.“ dokončil
Cuil-men.
„Podľa
toho čo viem, Arthas vysiela rytierov smrti len na veľmi dôležité
úlohy. Ak ho poslal nás zabiť asi budeme dôležití.“ vravel
Quickbullet.
Spomenul
som si ako mi môj sprievodca v mysli hovoril, že budem dôležitý.
Ak to znamená, že Arthas po mne pošle všetky svoje mŕtvoly, tak
ďakujem pekne za takú dôležitosť. Radšej som to pred ostatnými
nespomenul.
„Ak
vedeli, že tam budeme asi aj vedeli kam pôjdeme. Môžu nás
predbehnúť a prekvapiť nás tam.“ uvažoval Cuil-men.
„Chlapci, chcem vám len pripomenúť, že ani my nevieme kam
smerujeme, nieto nemŕtvi.“ ozvala sa Hyil’mu.
„Na to
tu máme nášho prieskumníka, vraj najlepšieho v Northrende.“ ukázal
som na trpaslíka.
„Som
najlepší. Ale toto nie je Northrend. Nikdy v živote som tu nebol.
Ako mám preboha vedieť, kde býva Kael’Thas.“ sťažoval sa
Quickbullet.
„Určite
musíš mať aspoň nejaké nápady. My sa v prieskume a stopovaní moc
nevyznáme.“ usmiala sa Hyil’mu.
Quickbullet sa zamračene zahľadel na oblohu, potom si kľakol
k zemi a priložil ucho na povrch, oprášil sa a zas sa pozrel na
oblohu. My sme sa na neho s údivom pozerali. Nakoniec ukázal
prstom niekam smerom do neznáma a povedal: „Pôjdeme tadiaľto.“
„Prečo
tadiaľ?“ spýtal som sa.
„Pozri.
Nemám najmenšie tušenie kam, ale na opačnú stranu zapadá slnko.
Teda ako je tá veľká purpurová machuľa slnko. A keď je Azeroth na
východe, čo je priateľská zem a Kalimdor na západe, kde sú samí
barbari, tak mi vychádza, že na východe by mohli byť nejakí
priateľsky naladení spojenci.“
„To máme
ísť tadiaľ kvôli tomuto zdôvodneniu? Veď to je absolútna hlúposť.“
zhrozil sa Cuil-men.
„Ak máš
niečo lepšie, pôjdem za tebou.“ oboril sa Quickbullet.
Cuil-men
si vzdychol: „Poďme na východ.“
„Dúfam,
že máte všetci dosť zásob, budeme ich potrebovať.“ povedal
Quickbullet a vyložil si na plecia vak.
Bože
môj, úplne som zabudol na vak, ktorý som si v tom zhone v jaskyni
zhodil dolu. Ten istý výraz zdesenia mali na sebe i Cuil-men a Hyil’mu.
Quickbullet sa na mňa podozrievavo pozrel a potom každému z nás
letmo preskúmal chrbát. Keď zistil, že ani jeden nemáme vak
povedal: „To sa mi asi zdá! Vy ich nemáte! Ani jeden. Na čo ste
mysleli, keď ste ich zahadzovali?“
„Na
záchranu nášho života.“ odvetil som.
„A čo
vás zachráni, keď budete umierať od hladu?“ zafrflal Quickbullet.
Chvíľu predýchaval zlosť a povedal: „Máte šťastie, že som si
nabalil dva krát viac zásob. Mohol som tušiť, že vy elfovia
nezvládnete ani najmenšiu záťaž. A hovorte mi niekto, že trpaslíci
sú nemotorní a nepozorní. Pozrite sa na seba.“
Bez
priadnych zásob bola naša cesta značne skomplikovaná.
Quickbulletov vak síce obsahoval dosť zásob pre dvoch, ale my sme
boli štyria. Museli sme si všetko jedlo a vodu prerozdeľovať.
Krajina
okolo nás sa pri pochode menila len minimálne. Kde predtým boli
len dve tri skaly, tam sa teraz okolo cesty týčili vysoké skalné
steny a mal som nepríjemný pocit, že z nich nás môže zhora
prekvapiť skupinka nepriateľsky naladených bytostí. Po rastlinách
a nedajbože stromoch stále nebolo chýru. Outland bol akoby mŕtvy.
„To ti
stačilo. Mal si už dva glgy vody.“ Povedal Cuil-men a vytrhol mi
poľnú fľašku z rúk.
„Hej. Ja
som to pil.“ oboril som sa.
„Až
príliš veľa.“ povedal a sám sa napil.
„Prestaňte s tým. Správate sa ako malé deti.“ hovorila Hyil’mu.
„Ty
niečo hovor. Videl som aký veľký kus cramu si si dala. A my máme
pomrieť od hladu?“ vrátil som jej to.
„Áno.
Počula si už o spravodlivom delení?“ pridal sa Cuil-men.
Takto to
prebiehalo celý deň. Boli sme k sebe nepríjemní a agresívny.
Quickbullet vždy zvolil miesto v úzadí a len sa prizeral ako sa
hádame. Raz či dvakrát sa pokúsil zasiahnuť, no vtedy sme sa ako
zázrakom spojili a riadne ho zdrbali. Nedivím sa mu, že mal z našeho
správania strach, začali sme sa správať ako posadnutí. On ako
obyčajný trpaslík nedotknutý mágiou nemohol vedieť, čo sa deje,
boli sme hladní, nie po jedle, ale po mágii. Potrebovali sme ju.
Takto možno vydržíme týždeň, dva kým nám nehrabne a nevymlátime sa
navzájom. Musíme nájsť nejaký zdroj mágie a to čím skôr, lebo to
bude len horšie.
„Noc je
príliš tmavá, zem je príliš tvrdá, vzduch je príliš dýchateľný.“
Vymyslel som si akúkoľvek sťažnosť, len aby som dal najavo svoju
zlú náladu a to isté robili i Cuil-men a Hyil’mu. Chvalabohu bola
hlboká noc a všetci spali, tak som nepočul ani jednu nemiestnu
poznámku. Quickbullet bol ku podivu ticho, aj tak som ho nevedel
vystáť, pretože bol trpaslík. Vlastne mi tak chýbal príliv
akejkoľvek mágie, že by mohol byť aj roztomilá veverička a bolo by
mi to jedno. Každá živá bytosť vyžaruje trochu mágie a sám by som
si vystačil v skupine štyroch obyčajných elfov alebo trpaslíkov.
Ale z našej štvorčlennej skupiny boli traja mágovia a vysávali sme
sa navzájom.
Zavrel
som oči a venoval sa iba toku svojich myšlienok. Pripadal som si
ako kráľovský poslíček. Nájdi Illidana, nájdi Kael’Thasa. Jediný
rozdiel spočíval v tom, že Illidanovi priatelia ma chceli roztrhať
a Kael’Thasovi nie (teda aspoň som v to dúfal). Čo sme vlastne od
Kael’Thasa chceli? Nemali sme žiadnu úlohu z vyšších miest, asi
sme chceli len vidieť svojich druhov, náš národ. Každú noc keď som
zaspával som sníval o Silvermoone, o nádherných lesoch QuelThalasu,
dokonca by som bol rád aj v Stormwinde, kde som nejakú dobu žil,
chcel som nájsť nejaké miesto, ktoré by som mohol volať domovom.
Po nástrahách Northrendu som chcel nájsť pokoj a vedel som, že to
isté chcú aj Cuil-men a Hyil’mu.
Zaspával
som. Už sa predo mnou čtali vežičky Silvermoonu. Cítil som jemný
gaštanový koláč na jazyku, chuť kvalitného ročníku vína mi
zahrievala vnútro tela, počul som elfský chorál a predo mnou sa
zjavil svetielkujúci modrý obraz fontány na námestí. Alebo to
nebola fontána? Začala sa postupne meniť na postavu a ja som si
uvedomil, že to nie je sen. Svetielkujúca vec stála nad Hyil’mu
a naťahovala k nej ruky. Myslel som si, že chce zaútočiť, no potom
som si uvedomil, že má ruky stále natiahnuté. Vysávala z nej mannu,
mágiu a s tým aj životnú energiu. Mannový prízrak by vysal Hyil’mu
až na smrť, keby som nezakričal dlhé prenikavé: „Waaa.“ V tom
okamihu ma nič lepšie nenapadlo.
Hyil’mu
otvorila oči, ale len tak, aby som videl, že v nich svieti
posledná iskrička života. Môj výkrik zobudil aj Cuil-mena a Quickbulleta.
Trpaslík pohotovu zdvihol svoju pušku a vypáli do príšery. Guľka
cez ňu prešla bez toho, aby ju čo i len zranila. Keď si prízrak
uvedomil, že Quickbullet nepredstavuje pre neho hrozbu začal sa
rozhodovať, či zaútočí na mňa, alebo na Cuil-mena. Možno ôj výkrik
znel dostatočne hrozivo, lebo si vybral Cuil-mena.
Mannový
prízrak sa veľkou rýchlosťou zniesol k môjmu priateľovi a skôr ako
ten stihol utiecť začal z neho nasávať mannu. Podlomili sa mu
kolená a kľakol si zem. Quickbullet ešte raz vypálil, ale
s rovnakým účinkom. Zocelený predchádzajúcim dobrodružstvom,
v ktorom figuroval Illidan a kopa obrovských pavúkov, som sa
bezhlavo vrhol na prízrak. Bez zbrane a vyčerpaný, bez mágie som
ho mohol akurát tak zvaliť na zem, ale nebudem tu predsa len tak
stáť a pozerať sa ako z priateľa vysáva život. Vysať mannu
z krvavého elfa sa rovnalo jeho vražde.
Dalo sa
očakávať, že môj pochabí výpad nebude ma veľký účinok a preletel
som cez mannový prízrak bez toho, aby som mu ublížil, no mne sa
niečo stalo. Nie, nemám na mysli zoškreté dlane, ktoré sa ako prvé
dotkli zeme, ten krátky prelet cez prízrak nasýtený mannou mi
dodal silu. Dávno stratená mágia sa mi opäť rozprúdila v žilách.
Plný
elánu som venoval jeden krátky pohľad prízraku priamo do očí.
I keď to bola vlastne len obyčajná zver túžiaca sa nakŕmiť, chcela
kričať.
„Gmboh
Sellpee Fehr!“ zvolal som a ohnivá guľa bez problémov
odstránila prízrak zo sveta živých.
Cuil-men
zovrel prsty a zatváril sa akoby sa pokúšal zdvíhať tonové
závažie, jeho trasúca sa ruka vstrebávala mágiu z prízraku do jeho
tela a silnel. Potom povedal lahodne ako po výdatnom obede: „Toto
som potreboval.“
„Dobrú
chuť, kamoš.“ Vykúzlil som prvý úsmev po dlhej dobe. Bol som
spokojný. Potom sme sa obaja spamätali a pribehli sme k Hyil’mu.
Sklonili sme sa nad ňu a urobili prevrátený proces toho, čo
Cuil-men urobil prízraku. Navrátili sme jej stratenú mannu a ňou
aj novú životnú energiu.
„Čo sa
stalo?“ spýtala sa zmätene.
„To by
som aj ja rád vedel.“ zakrútil hlavou Quickbullet. Až teraz som si
spomenul, že je s nami aj on.
„Prízrak
si nás prišiel dať na večeru...“ povedal som.
„No my
sme si pochutili na ňom.“ dokončil Cuil-men. Žartovali sme a to
bol neklamný znak toho, že sa opäť cítime v úplnom poriadku.
„Radšej
by sme si mali pohnúť. Viem čo si Quickbullet myslí o pochode
v noci neznámou krajinou, no ak je tu viac týchto fešákov, mohli
by sme mať problémy.“ navrhol som.
Quickbullet sa chvíľu škrabal po hlave aj po brade a nakoniec
dospel k záveru, že môj návrh je rozumný: „Súhlasím.“ Bol rád, že
je s nami konečne rozumná reč.
Zbalili
sme si tých pár vecí, ktoré sme mali a cestovali v nepriepustnej
tme nočného Outlandu. Zastavili sme sa až na poludnie, lebo nás
zmohol hlad a únava.
***
Dva dni
a tri noci trvalo nekromancerom priviesť všetkých snežných drakov
späť k životu. Teda k posmrtnému životu ich nemŕtvych služobníkov.
Potom Marcus a celá jeho skupina, ktorá sa rozrástla na menšiu
armádu vstúpila na pláne Outlandu. Nájsť elfov by nebolo ťažké,
pretože draci z výšky videli na desiatky kilometrov vzdialené
územia, no Marcus mal jasné rozkazy nechať ich na pokoji. Našiel
tiché miestečko a prikázal vybudovať základňu.
Nekromanceri za pomoci ghúlov vztýčili prvé budovy a zklikvidovali
posledné zbytky úrodnej pôdy a nahradili ju odpornou skazenou
pôdou. Marcus si sadol na vrchol Oltára duší a pozoroval ako
utešene základňa rastie, no cítil zároveň odpor a hnus. Nikdy si
nezvykol na mŕtvolny pach a odporné hnijúce mäso na obživnutých
príšerách ako je ghúl alebo hnus. Najradšej dával rozkazy cez
nekormancerov, pretože tí boli najľudskejší z celej tej nemŕtvej
pakáže. Ani už on sám nevedel či žije, alebo je už mŕtvy. Začal
uvažovať, prečo sa vlastne pridal k rytierom smrti. Vyrušil ho
tichý hlboký hlas nekromancera:
„Môj
pane, niečo sa k nám blíži.“
„Čo?“
otvoril oči Marcus a zhora sa pozrel na nekromancera pod oltárom.
„Vyzerá
to ako duchovia, celé vojsko.“ súril nekromancer.
Marcus
zoskočil z oltáru až pod jeho ťažkými čižmami pukla zem. Napravil
si obojručák zasunutý v pošve za opaskom a náhlivo sa pobral
k provizórnym hradbám základne. Nekromancer ho nasledoval, no
veĽkým a rýchlym krokom rytiera smrti sotva stačil. Prešli okolo
čerstvo vybudovaných cintorínov, kde nekromanceri usilovne
pracovali na kriesení ďalších a ďalších nemŕtvych z tiel, ktoré
priviezli povozy tiel.
„Kde sú
tí duchovia?“ zafunel Marcus, keď prišli k hradbe.
„Tam.“
Nekormancer ukázal na modrú žiaru, o ktorej si doteraz Marcus
myslel, že je neobvyklý odraz oblohy (čo bolo smiešne, pretože
obloha bola ako vždy červená).
K nemŕtvym sa hrnul obrovský zástup mannových prízrakov. Bolo ich
vyše stovky, vyzerali ako vyhladovaní sedliaci, ktorí uvideli kus
chleba, mágia, ktorú produkovali nekromanceri ich musela prilákať.
Marcus
ohrnul nos a posmešne povedal: „To si ma tu volal, len kvôli
tomuto?“
Nekromancer sa prekvapil, že sa rytier smrti správa tak ľahkovážne
a povedal: „Ale-ale, čo máme robiť?“
„Vypustite drakov, nech sa trochu preletia. Bude to pre nich dobrá
rozcvička.“ mávol rukou Marcus a pobral sa ničím nerušený
meditovať späť. Vyrušil ho jedine vzlet stovky párov obrovských
krídel, ktoré sa zniesli nad svetielkujúci dav mannových prízrakov
a potom bolo vidieť len žeravé plamene farby ľadu pohlcujúce
všetko živé na zemi.
***
Konečne
sme narazili na pohostinné miesta. Niežeby sme stretli priateľov,
ale okolitá krajina sa zmenila z pustatiny na pláne plné travín
a veľkých kríkov. Konečne nejaké rastliny a cítil som, že medzi
nimi žijú aj zvieratá. Quickbullet si toho tiež určite všimol
a povedal:
„Čo keby
ste založili oheň a ja zatiaľ ulovím večeru?“
„A čo
chceš loviť?“ spýtala sa Hyil’mu.
„Králiky.“ Odvetil bezstarostne Quickbullet.
„Králiky?“ zopakovala Hyil’mu.
„Presne
tak. Práve som jedného videl prebehnúť pod ten ker a určite ich tu
bude celá rodina. Množia sa strašne rýchlo.“
Videl
som, že Hyil’mu pri predstav na rodinku maličkých zajačikov,
ktorým trpaslík zabije otca a matku nie je dvakrát najlepšie, no
nestihla protestovať, pretože Quickbullet si hneď vyložil pušku na
plece a zmizol v hustom kroví. Ja som len pokrčil ramenami a začal
po zemi zháňať malé halúzky, s ktorými by som zapálil oheň.
„Už som
si myslel, že tu nenájdeme žiadne rastliny.“ povedal som a vysypal
na oheň nájdené halúzky. Cuil-men už medzitým založil malý ohník
a pravidelne do neho z nudy zakúzlil malý fireball.
„Len sa
neteš priskoro.“ povedal ledabolo Cuil-men. „Znamená to, že sú tu
zvieratá, ktoré sa z nich kŕmia. A tie zvieratá sú kŕmením pre
niečo iné.“
„Klasický potravinový reťazec.“ odvrkla Hyil’mu. „Chcel by si, aby
sme sa klepali od hrôzy?“
„Len
pripomínam, že tu nie sme na prechádzke.“
„Nehovorím, že nemáme byť ostražití, ale tiež sa nemusíme báť aj
vlastného tieňa. Ja sa teším, že je tu tak krásne.“ odvetila
Hyil’mu.
„Krásne?“ nadvihol som obočie a pozrel sa na okolitú krajinu.
Suché kríky a vysoké trávy neboli synonymom krásy, no pri
spomienke na krajinu, ktorou sme prechádzali doteraz som musel dať
za pravdu Hyil’mu. Oproti tomu tu bolo naozaj krásne.
Sledoval
som ako plamene olizujú drievka a viečka sa mi pomaly zatvárali.
Oheň pôsobil tak ukľudňujúcim dojmom, že som mal pocit, že zaspím.
Veď prečo nie? Quickbullet bude chvíľu loviť králiky, potom ma
zobudia a urobí si polievku, alebo len tak ich opečieme na ohni.
Škoda, že nemáme zemiaky. Cuil-men a Hyil’mu budú dávať zatiaľ
pozor. Odobral som sa do náručia Morfea.
Prebudenie nebolo podľa mojich predstáv. Vôbec nie, absolútne.
Nečakal som, že ma zhrabne pod krk obrovský ork a skoro ma
pridusí. Do očí sa mi nahrnula krv a oslabený zo spánku som zobral
všetku silu, aby som nezamdlel. Chvíľu som sa pokúšal zovretie
povoliť, ale na orkovu silu som nemal najmenšiu šancu.
„Ja....ťa....“ lapal po dychu Cuil-men. Bol v rovnakom zovretí ako
ja, takisto ako Hyil’mu. Tá už očividne vzdala pokusy sa
vyslobodiť a ticho stála v orkovom zovretí, aby ju nestisol ešte
viac, lebo to by určite znamenalo smrť tej jemnej bytosti.
Okrem
troch orkov, ktorí nás bez problémov držali v zovretí tu boli ešte
ďalší dvaja. Všetci boli krvavo červení a ich mali tú istú farbu.
V Azerothe som stretol niekoľko orkov, ale títo boli iní.
Zúrivejší, väčší a hlavne červenejší. Ork sám o sebe budil hrôzu,
ale títo boli päťnásobne hrôzostrašnejší. Orkovia boli vybavení
obrovskými zbraňami a už pri pohľade na nich bolo jasné, že dostať
s takou zbraňou ranu sa rovná istej smrti.
„...ísť
... s nami.“ hovoril ork s vlasmi zviazanými dozadu do mohutného
copu. Ľudskú reč nevedel, poznal iba pár slov a tie ostatné čo
povedal bola úplná zhatlanina, z ktorej som nič nerozumel.
„Normálne by som povedal, že nie...ufff...“ ork ma stlačil pod
krk. „Ale keď tak naliehate.“
Ork s copom
zúrivo zafunel a naklonil sa, aby mi pozeral rovno do očí. Zahučal
niečo v orkskom jazyku, na škole v Stormwinde som sa orčine príliš
nevenoval, no rozumel som slovo červ a tiež tón jeho vyhrážky dáva
najavo, že ma nemá príliš v láske.
Hučanie
červeného orka prehlušil výstrel. Ork, ktorý ma držal sa jemne
zakolísal a spadol na zem. Problém bol v tom, že celou váhou sa
zvalil na mňa. Zaregistroval som ako ork s copom zareval, ale
nevidel som čo sa robí, snažil som sa vyhrabať spod hory orkského
mäsa nado mnou. Keď sa mi podarilo vyhrabať nemal som ani čas sa
rozhliadnuť. Ork ma chytil pod krk a vyzdvihol do vzduchu. Dusil
som sa a nedokázal som nič povedať, tým pádom ani vyriecť hocijaké
kúzlo.
Ďalší
ork, ktorý doteraz nič nerobil a nikoho nezvieral vo vrúcnom
objatí dovliekol za sebou Quickbulleta. Trpaslík mal v boku
zabodnutú kopiju väčšiu ako bol on sám a nehýbal sa. Bo celý
zašpinený od krvi a prachu ako ho ork vliekol za sebou.
Quickbullet bol mŕtvy? Nie! Ten trpaslík i za tých pár dní
prirástol k srdcu a zachránil mi život. Už nebudem mať šancu mu to
splatiť, taký dobrý prieskumník a lovec umrel kvôli tým idiotským
orkom. Zúril som a metal som sa, všetko márne, ork ma držal príliš
pevne. Z úst mi vychádzali nadávky, ktoré boli nezrozumiteľné
kvôli priduseniu.
Ork si
ma pritiahol k sebe tak blízko, až ma oči štípali od jeho
skazeného dychu. Trhanou rečou nie veľmi zrozumiteľne povedal:
„Drž hubu!“ a druhou rukou ma ovalil tak silno, že som okamžite
odpadol.
***
Roztrhané telo murloca spadlo z oblohy na zľadovatenú zem a jeho
kúsky sa roztrieštili po okolí vytvárajúc veľkú červenú škrvnu na
bielom podklade. Illidanovi zaprskala krv celú spodnú časť.
Nazúrene zo seba zoškrabol krv bývalého služobníka a nenávistným
pohľadom prebodával oblohu.
Útok
nemŕtvych prišiel tak rýchlo a nečakane, že sa nagy ani nestačili
rozhliadnuť a polovica hliadok na hraniciach medzi ich územím a Arthasovým
kráľovstvom bola v priebehu niekoľkých hodín mŕtva. Druhá polovica
sa stihla stiahnuť, aby podala hlásenie o blížiacej sa armáde
práve včas, lebo tá už bola na prahu táborov nág. Nemŕtvi udreli
s obrovskou silou. Dovtedy boli potýčky medzi nagami nemŕtvymi na
dennom poriadku, ale vždy bolo len pár obetí na oboch stranách
a mŕtvi sa rátali nanajvýš v desiatkach. Tentoraz to bolo iné,
vyzeralo to ako finálne zúčtovanie za cieľom vyhladiť všetky nagy.
Tie sa nedokázali ubrániť, len maximálne zdržať postup nemŕtvych.
Dokonca
si dovolili zaútočiť na hlavný tábor nág, v ktorom sídlil aj
Illidan a Lady Vashj a prekvapivo sa im v útoku darilo. Už padla
viac ako stovka prerastených murlocov a nemrtvi nehodlali prestať.
Illidan
bol od svojho príchodu zo zajatia ponorený do vlastných myšlienok
a rozkazy svojej armáde dával iba minimálne. Sám nevedel čo robiť
ďalej a či má vôbec nejaký význam zostávať v Northrende a tento
náhly útok nemŕtvych mu vnukol rozhodnutie, na ktoré počas
predchádzajúcich osamelých týždňov neprišiel.
Pozeral
sa k oblohe na zhruba štyri tucty gargoylov, ktoré s uši
drásajúcim škrekom poletovali nad táborom a občasnými výpadmi
postupne likvidovali celé osadenstvo. Jeden gargoyl práve urobil
strmhlavý nálet a chytil do pazúrov nagijskú čarodejnicu. Jej
pokusy o obranu boli márne. Gargoyl ju vyzdvihol do nebies a potom
pustil dolu, pri páde sa na ňu v kŕdli vrhli ostatní gargoyli a na
zemi pristála len odporná mäsitá hmota. Zúfalý pokus nág
zlikvidovať gargoylov vypustením všetkých lietavcov v tábore sa
minul efektu. Lietajúce plazy strieľali a útočili na gargoylov
v dvakrát väčšom počte, no vyzeralo, že im to vôbec neubližuje.
Nasledujúci protiútok gargoylov bol smrtiaci pre všetky lietajúce
plazy.
Illidan
zlostne zavrčal a roztiahol obrovské démonie krídla. Hoci bol
slepý videl všetko. (Ako je to možné, nepýtajte sa ma, asi je to
tá mágia) Gargoyli sa na neho vrhli ako hladné psy. Vystreľovali
po ňom magické strely, útočili veľkými zubiskami a škriabali
pazúrmi. Illidan sa držal pevne na svojej pozícii a krídlami
odrážal útoky gargoylov ako to len šlo. Všimol si, že toto nie sú
obyčajní gargoyli, tí by nedokázali uzdvihnúť čarodejnicu
a normálni gargoyli by sa neodvážili na Illidana zaútočiť.
V týchto bolo niečo temné, ak môže byť niečo horšie ako nemŕtva
živá lietajúca socha.
Illidanove čepele neprechádzali gargoylami tak ľahko ako inými
stvorami, no ani tieto gargoyle im neodolali. Illidan opäť
rozpútal elegantné divadlo smrti, kde on bol režisér a gaorgoyli
iba bábky ťakajúce na nádhernú smrť. Kusy nemŕtvych tiel lietali
vzduchom. Nebolo to tak jednoduché ako Illidan predpokladal, no
nakoniec aj posledný gargoyl sa rozpadol na minerály, z ktorých
bol vytvorený a bol kľud.
Prach zo
zničených gargoylov sa rozvíril, keď Illidan klesol na zem. Zohol
sa k pozostatkom a prešiel prstami po hladkom čiernom povrchu
kameňa. Toto nebolí obyčajní gargoyli vytesaní z kameňa. Títo boli
pomocou ohromne silnej temnej mágie vytvorení z obsidianu, tak
silného minerálu, že gargoyli boli vo výsledku asi päťkrát
mocnejší a odolnejší. Arthas to musel myslieť vážne, koniec viac
menej priateľských potyčiek, takýto obsidianový darček mohol byť
posledný v histórii nág v Northrende. Ak by nebolo Illidana tábor
by možno padol a ktovie aké ďalšie vynálezy má Arthas v zásobe.
„Vashj!“
zakričal Illidan a netrvalo ani desať sekúnd, kým sa nagijská
čarodejnica priplazila.
„Môj
pane.“ uklonila sa, správala sa nenútene, akoby útok nemŕtvych ani
nenastal.
„Vydaj
rozkaz na ústup všetkým jednotkám na ústup. Vraciame sa domov, do
Black Temple.“
***
Zobudil
ma zúrivý štekot psov. V hlave mi príšerne trešťalo a cítil som,
akoby mi ju išlo roztrhnúť na tisíc kúskov. Do nosa sa mi dostal
príšerný smrad a musel som otvoriť oči, aby hnusobou nebol
zavalený len jeden môj zmyslový orgán. To čo som videl bolo
strašidelné.
Ork ma
stále niesol na pleci. Nešetrne so mnou kýval sem a tam, no ja som
zachytával obraz väzenia, cez ktoré ma niesol. Najhlbšie kobky v Stormwinde
boli oproti tomuto kráľovský hotel. Hrdzavé cely boli napriek
starému veku pevné, cely boli plné krvi, hnusu, prachu a výkalov.
Najhoršie na nich boli ale ich obyvatelia. Z jednej obzvlášť
pevnej na mňa brechali tie odporné srstnaté psy, ktoré slúžili
Plamennej légii, raptory, veľké jaštery s rýchlymi nohami na mňa
cerili obrovské tesáky a démoni, síce v zajatí strácali svoju
pekelnú silu, no stále budili rešpekt a hrôzu. Odporné príšery sa
na mňa pozerali ako nastávajúcu večeru.
Za mnou
jeden z orkov niesol cez plece prehodenú Hyil’mu, ktorá sa
podvolila a otrávene visela z orkovho ramena. Počul som ako
Cuil-men tlmene nadáva zakaždým, keď ho ork tresol, čo sa dialo
približne každú minútu, keď sa opakovane pokúšal dostať zo
zovretia. Nikde som ale nevidel ani nepočul Quickbullet. Pred
očami sa mi premietol obraz trpaslíka s kopijou v boku. Je
Quickbullet skutočne mŕtvy? Nenávisť voči orkom sa každú sekundu
stupňovala a hneď ako ma prestane tak pekelne bolieť hlava, tak im
tu z toho spravím kôlničku na drevo, spálim všetko do poslednej
triesky.
Koniec
trasy. Ork ma hodil na Cuil-mena a za mnou šmaril Hyil’mu.
Pristáli sme na sebe a ja som opäť pocítil ranu, ktorou ma ork
omráčil. Zabolelo to poriadne.
„Trošku
jemnejšie by to nešlo?“ povedal som a šúchal som si ubolenú hlavu.
Na dlhých svetlých vlasoch som mal zaschnutý pás krvi.
Ork na
odpoveď odstrašujúco zareval a otočil sa vracajúc sa cez dlhú
spleť chodieb a ciel, cez ktoré ma nás sem priniesli. Postupne sme
všetci traja vstali, i keď s problémami, lebo orkovia nás
nešetrili a určite sa o deň dva objavia na našich telách početné
modriny.
„Kde to
sme?“ spýtala sa s nechuťou Hyil’mu.
„Neviem.“ odvetil som trpko a chytil sa za hlavu. „Ale hneď ako sa
odtiaľto dostaneme založím tu pár ohníčkov.“
Zo
zadného tieňa cely vystúpila nezvyčajná postava. Po podrobnejšej
prehliadke som v nej spoznal draenei. „Odtiaľto sa nikdy
nedostanete.“ povedal smutne draenei. „Som Akama. A toto miesto je
váš hrob.“
|