I. diel  |  II. diel  |  III. diel  |  IV. diel  |  V. diel  |  VI. diel  | VII. diel  | autor

Warcraft VI

Mágia Trpaslíkov

     Dlhý pás stôp vyrytých v stále sa zdvíhajúcej hladiny snehu sa za mnou tiahol ako nekonečná stonožka. Myslel som si, že samotný kontinent sa musel už minimálne dvakrát zväčšiť, pretože som sa pred pár hodinami snažil vzhrabať zo zeme nejaké korienky, no po dvoch metroch snehu som sa prekopal len ku ďalšiemu snehu, od tej chvíli neustále snežilo a pri pohľade na oblohu to nevyzeralo, že prestane. Všade len šedé a čierne nepríjemne sa tváriace mraky. Už som sa ani neobzeral za seba, pretože mi každou sekundou klesala nádej, že sa dostanem do nejakých obývaných miest. Toto bola len holá snehová pláň, taká obrovská, že som sa cez ňu boril už štvrť dňa a stále som ani len nedovidel na jej koniec. Začal som uvažovať, či je vôbec nejaký koniec.

Tri dni som sa teperil prekliatym Northrendom, dúfajúc, že nájdem cestu z tohto odporného miesta. Nejedol, piť čo sa mi rozpustilo na jazyku trochu snehu napáchnutého nemŕtvymi a nagami a na spánok som ani nepomyslel. Oheň, pri ktorom by som sa mohol vyspať nebolo z čoho založiť a i tak by prilákal nevítaných hostí a spánok v snehu by mohol byť môj posledný, možno by o tisíc rokov našli moju zmrznutú mŕtvolu a vystavili by ju v Silvermoone ako historickú pamiatku. Bol som na pokraji svojich síl, uvedomil som si, že jediný dôvod, prečo som si tak spokojne chodil po Northrende bol domnelý drahokam, z ktorého sa vykľul Sargerasov prs, ten mi dodával všetku silu. Teraz, keď je preč som odsúdený na smrť.

Ak by ste sa ocitli pred nekonečnou priepasťou a za vami utekalo tisíc zbesilých ghúlov skočili by ste do priepasti v nádeji, že dopadnete do príjemne chladnej vody, alebo by ste sa postavili čelom istej smrti? Možno boli obidve cesty, cestami záhuby, no mne sa vlievali do jednej beznádejnej púte. Nevládal by som sa postaviť ani močiarnej žabke, nieto nage v plnej zbroji. Chcel som zatvoriť oči a spať, spať ako len dlho to pôjde. Viečka sa mi zatvárali...

„Nezaspávaj!“ zjačal na mňa hlboký hlas.

Strhol som sa a začal sa prekvapene obzerať v snehovej búrke, kto to na mňa kričí, až potom mi došlo, že sa hlas ozýva v mojej hlave.

„Nemôžeš zaspať. Zamrzol by si behom pár minút.“

„Čo ešte chceš?“ zalomil som rukami a slzy zúfalstva mi zamrzli v momente ako sa mi skotúľali po lícach. „Odsúdil som tento svet k záhube, oslobodil som Illidana a všetko kvôli tebe! Zabil by som ťa, ak by som ťa len videl.“

„Práve naopak. Možno si tento svet zachránil.“ zadunel hlboký hlas v mojej hlave.

„Tým, že som vypustil na tento svet zradcu temných elfov, vodcu nág?“ kričal by som, no samotný zvuk mojich slov mrzol vo vzduchu a okamžite zapadal snehom.

„Neexistuje len dobro a zlo, čierne a biele. Časom to pochopíš.“ Obával som sa, že toho času mi veľa nezostáva. „Nemôžeš sa vzdať. Potrebujeme ťa, takisto ako sme potrebovali Illidana.“

„Už nebudem časťou žiadnych temných spiknutí. To radšej umriem.“

„Ak sa budeš takto síliť, tak určite. Tvoja magická energia slabne, nebudem môcť udržovať spojenie príliš dlho. Podstatné je, aby si sa nevzdával, ešte budeš dôležitý.“

„Odmietam byť dôležitý. Chcem si sadnúť pred krb s horúcim čajom a knihou v starej elfštine, ktorú by som čítal tri roky a mal kľud. Nie som hrdina, som len krvavý elf, ktorý vie nejaké to kúzlo, obdivuje lesy a rád sa napije kvalitného vína. Nechcem, nie nie, nebudem vás robiť bábku, nie...“ opakoval som to ako šialený. Keď tak nad tým uvažujem určite som začal šalieť, to urobil ten prekliaty Northrend. Videl som len hmlisto, nohy sa mi začali podlamovať.

„Je to nesmierne dôležité, aby si to nevzdával. Posledná vec, na ktorú ti zostáva mágia je, aby som sa ti ukázal a pochopíš, prečo je to také dôležité.“ Ako hlas v mojej hlave povedal, tak aj spravil. Na dve sekundy sa mi v mysli zjavila podobizeň môjho sprievodcu naprieč Northrendom a ja som posledný kúsok vedomie v sebe spotreboval na to, aby som pri tom pohľade neodpadol. Démon z mysle mi zmizol tak rýchlo ako sa tam zjavil, zanechávajúc nezmazateľnú spomienku.

Plazil som sa pár metrov, necítil som si ani jednu časť svojho tela, nevnímal som svet okolo seba. Asi som začal blúzniť, počul som mená svojich priateľov, vznešený elfský jazyk, dokonca som videl aj tváre krvavých elfov. Bol som v nebi? Vo večnom raji, kde opäť stretnem svojich priateľov? Zamdlel som.

***

Celý Lordearon ležal v troskách, tlejúce telá a ruiny kedysi prekrásnej civilizácie ľudí a na ich vrchole stála Sylvanas. Kedysi vznešená elfka zo Silvermoonu a teraz... už len tieň skutočnej osoby, nemŕtva lukostrelkyňa s jediným cieľom v tomto bezduchom živote, mala už len pomstu.

Zatratení získavali na sile, každým dňom bolo v Lordearone viac nemŕtvych a menej ľudí. S každým mŕtvym človekom pribudol do rád Zatratených nový vojak. Sily Sylvanas už prečili v počte zostávajúcu Pohromu, ktorú viedol Kel-Thuzad. Darilo sa im dobre, no včera sa zjavila nová hrozba, dávno zabudnutá, Sylvanas si o ňom už dávno myslela, že je mŕtvy, už dvakrát ho Arthas zabil, na druhýkrát do jeho srdca bodol Mrazivý Smútok a predsa... MelGanis včera vpochodol do Lordearonu s armádou nemŕvych tak obrovskou, že zrovnala Pohromu aj posledných ľudských paladinov a usadil sa priamo v Stormwinde. KelThuzad nebol v tom čase v meste, tak utiekol masakru. Keď to Sylvanas zvedovia oznámili zúrila, že ten sviniar MelGanis nezabil aspoň jedného z jej úhlavných nepriateľov.

Smtonošky a nekromanti sa zoradili pred jej zámkom a chystali sa pochodovať na Lake Modan, Sylvanas trpaslíci rozčuľovali už za jej elfského života a teraz ich mohla pekne bez výčitiek zmasakrovať a ešte viac posíliť svoju armádu. Obzrela sa za seba, kde päť smrtonošiek stálo v cípoch pentagramu a v jeho strede bol obrovský démon, mal zatvorené oči.

Sylvanas nechápala mágii a nikdy sa ju ani nesnažila pochopiť, jej doménou boli tiene, luky a jedy, viac ju nezaujímalo. Nedokázala pochopiť, čo môže byť také skvelé na všetkých tých čarovných formulkách, rituáloch, vyvolávaní a tone kníh s nepochopiteľnými znakmi. Preto ani nevedela, že pri takomto rituály by nemal byť nikto rušený. No ona drzo na démona zvolala: „Už si konečne hotový?“

***

„Preberá sa.“

„Konečne, myslel som si, že tu bude ležať ako kus kameňa naveky.“

„Každý z nás by bol rád, ak by tú snehovú búrku vôbec prežil.“

„“Ja by som si kľudne v jej strede postavil dom a vychoval tam svoju rodinu.“

„Trpaslíci...“

Rozlepil som viečka s takou ťarchou, akoby vážili tonu. Uvidel som rozmazané obrazy niečoho, čo sa po chvíli zaostrovania ukázalo ako Cuil-men, Hyil’mu a nejaký bradatý tvor, až po chvíli uvažovania mi došlo, že je to trpaslík.

„Tingoll! Taká som rada, že si nažive!“ zvolala Hyil’mu a hodila sa mi okolo krku.

Cuil-men ju odstrčil jemne nabok, aby mi dovolil opäť sa nadýchnuť. „Nechaj ho vyýchnuť. Chudák, je rád, že sa prebral a ty ho ideš zadusiť. Som rád, že si opäť medzi nami živými.“ priateľsky sa usmial Cuil-men a stisol mi rameno.

„Cuil-men, Hyil’mu…“ nedokázal som nájsť slová radosti a šťastia, že opäť vidím priateľov, o ktorých som si myslel, že sú už dávno mŕtvi. Nakoniec som iba povedal: „Koľko som bol v bezvedomí?“

„Päť dní.“ odvetil Cuil-men. „Už sme začali strácať nádej.“

„Quickbullet pripravil nejaké horúce odvary a ja som sa o teba celý čas starala. Vedela som, že sa preberieš.“ radostne vravela Hyil’mu.

„Ďakujem.“ povedal som ako najmilšie som vládal. „Kto je Quickbullet?“

Trpaslík, ktorý bol doteraz ticho, lebo vedel, že konverzácia sa ho netýka spustil tak rýchlo, akoby sa bál, že mu jeho časť dialógu niekto ukradne: „Quickbullet, prvý vyzvedač bývalej Muradinovej výpravy, práve v službách poručíka Georga.“ podal mi hrubú trpasličiu ruku plnú mozoľov a spod hustej čiernej brady vykúzlil niečo ako úsmev. „Som najlepší lovec a prieskumník v celom Northrende. Čo vôbec nie je odvážne tvrdiť, pretože sú tu iba nagy, ktoré dokážu uloviť maximálne sardinky a nemŕtvi, tí by sa nevedeli ticho zakrádať ani pri hluku trpasličieho koncertu.“

Podávanú ruku som rozpačito prijal a spýtal som sa: „Ako ste sa tu všetci dostali a kde to vlastne sme?“

„Vo Vlčom dole.“ povedal Cuil-men.

„Je to jeden z mnohých vchodov do tunelov pod Northrendom. Schovávame sa tu od zrady toho podliaka Arthasa a Muradinovej smrti, nech jeho duša nájde cestu do haly našich otcov a hoduje s nimi do konca vekov.“ rýchlo vysypal Quickbullet.

„Hneď potom ako si od nás odišiel v jedálni na Bloodwind, sa na lod dostali nagy a všetci sa skrývali v kajutách, no ja som povedala, že musíme ísť na palubu...“ hovorila Hyil’mu.

Cuil-men ju zastavil: „Prosím ťa, tvoju verziu tohto príbehu som počul už tisíckrát a zakaždým je dlhšia. Viem, že si doteraz spal Tingoll, no nemal by si sa siliť. Odpočiň si ešte a potom za tebou prídeme a všetko ti dopodrobna vyrozprávame.“

„To bude najlepšie. Taký elf ako ty nemá bohvieakú výdrž v mrazivých podmienkach a mohol si utrpieť aj nejakú psychickú ujmu a spánok je preto veľmi dôležitý.“ Netušil som, či ma Quickbullet chcel uraziť, alebo je len starostlivý.

„Dobre, budem na vás čakať.“ odvetil som pobavene.

„Ahoj.“ Povedala na rozlúčku Hyil’mu a pobozkala ma na líce. Potom všetci traja odišli a nechali samého.

Vôbec sa mi nechcelo spať, síce som sa cítil celý polámaný, no nemohol som znovu zaspať. Bol som vzrušený z toho, že som našiel svojich priateľov, či oni skôr našli mňa a som niekde v bezpečí, teda aspoň v to dúfam ak je v Northrende vôbec nejaké bezpečné miesto.

Obzrel som si izbu, v ktorej som sa nachádzal. Teda ak sa to vôbec dalo nazvať izbou. Steny boli vytesané do zľadovatelého kameňa, ktorý z nejakého neznámeho dôvodu nebol až tak studený ako sa javil, inak by som asi zamrzol. Vybavenie tvorila posteľ narýchlo zbitá z kusov rozpadajúceho sa dreva vystlatá niečím, čo vzdialene pripomínalo slamu i keď som uvažoval, kde by preboha mohli v Northrende zohnať slamu. Druhým a posledným kusom nábytku bola skriňa z dreva, ktorú niekto stĺkol dohromady tak rýchlo, že pozabudol na klince. Keď som ju otvoril zívala prázdnotou, len na jej spodku boli kožušiny z mne neznámych príšer behajúcich po Northrende. Už teraz vyzerali strašidelne, nepotreboval som vidieť ani tú vec, ktorá ich mala predtým na sebe.

Opustil som svoju izbu a ocitol som sa na úzkou chodníčku, ktorú viedol dole okolo stien okrúhlej jaskyne. Pomaly sa zvažoval dolu a ja som míňal veľa izieb podobných tej mojej. Trpaslíci si tu urobili provizórne obydlie. Bolo vidieť, že vybavenie, ktoré tu mali postavili len preto, že ho rýchlo potrebovali a umelecká hodnota išla v tomto prípade dočerta. Malé izbové výklenky vytesané do stien jaskyne slúžili ako miesta na spanie (vyrušil som pár trpaslíkov zo spánku, ktorý frflajúc niečo o elfskej nevýslovnej drzosti sa otočili na druhý bok a pokračovali v spánku) alebo skladovacie priestory pre zbrane, kožušiny a sušené jedlo, tak dôležité pre prežitie v týchto nehostinných podmienkach.

Na samom spodku jaskyne bola veľká hala, v jej strede bola vytvorená provizórna zasadacia miestnosť a na pňoch sedelo asi desať krvavých elfov, ktorí vytŕčali pomedzi smiešne malých trpaslíkov. Na jednom pni stál majestátny trpaslík a niečo s vervou vysvetľoval, ostatní lipli na každom jeho slove. Bez okolkov som sa posadil ku Hyil’mu a vypočul si Cuil-menovu poznámku: „Vedel som, že ťa v tej posteli ani stádo divých orkov. Sadni si a pozorne počúvaj.“

Trpaslík, ktorý rozprával mal na sebe dôstojnícku zbroj z Ironforge, žiadny iný prítomný trpaslík ju nemal a hovoril: „...keď mi Quickbullet oznámil, že Arthas presúva svoje vojská na východ cesta k Ľadovému trónu bude relatívne voľná. Navrhujem, aby sme prichystali zásoby a pokúsili sa uskutočniť náš plán. Pamätajte, máme len jeden pokus, preto chcem, aby výbava pre našich elfských priateľov bola bezchybná. Rozumiete?“

Ostatní trpaslíci nie príliš nadšení našou prítomnosťou súhlasne pokyvovali hlavami.

„To je Georg, poručík z Ironforge. Velí tejto skupine trpaslíkov.“ pošepkala mi Hyil’mu. Už len z pohľadu bolo vidieť, že trpaslíci k nemu chovajú rešpekt, jeho velenie ich udržalo doposiaľ nažive.

„Vidím, že naša spiaca princezná sa prebudila.“ povedal Georg hneď ako ma zbadal. Ostatní trpaslíci sa potichu chechotali, no pri pohľade na Georgov káravý výraz okamžite prestali. „Priateľu, moje meno je Georg Tearchain, rád ťa spoznávam.“ zoskočil z pníka a podal mi mohutnú ruku, jeho hlava mi siahala sotva po hruď.

„Tingoll.“ odvetil som nesmelo.

„Nemusíš sa namáhať, tvoji priatelia mi o tebe všetko povedali, hneď ako sme ťa našli vonku zaviateho v snehu. Urobil si im veľkú radosť a aj nám. Nepochybujem, že sa za tvojím vyčerpaným príchodom do Vlčieho dolu skrýva zaujímavý príbeh a rád by som si ho vypočul.“

„Viete, ja by som rád...“ otáľal som.

„Najskôr by si sa chcel podeliť iba s priateľmi.“ dokončil za mňa Georg. Pozrel sa mi hlboko do očí (čo pre jeho výšku bolo dosť ťažké) a ja som ztuhol od dôvery a úcty, ktorá z jeho pohľadu sálala. Obvykle má elfský pohľad na ľudí presne tento účinok, no tu to bolo opačne. „Zachránili sme ti život, starali sme sa o teba a hoci nám nezostáva priveľa zásob ochotne sme sa s nimi podelili s tebou i tvojimi priateľmi. Nemyslíš, že si zasluhujeme tvoju dôveru a tvoj príbeh?“

„Nuž teda dobre.“ hlesol som a pustil sa do rozprávania. Nikdy som nebol dobrý rečník, no moje slová trpaslíkov očividne zaujali. Rozprával som svoj príbeh od búrky na lodi, lebo zvyšok im už určite ostatní krvaví elfovia povedali. Po opise hrôz, ktoré sa odohrali na Bloodwind, keď už ostatní vyskočili, som im povedal o drahokame, ktorý mi zverila Seahoin (to, že to bola vlastne Vashj som zatajil, aby som to potom vybalil v grandióznom finále). Pri opise elfských dôstojníkov, ktorí sa pre nedostatok mágie dali na kanibalizmus všetci ticho zhíkli a Hyil’mu ma chytila za ruku (až teraz som si uvedomil, že ma potom nepustila až do konca rozprávania). Povedal som im ako som oslobodil Kielmnu, našiel Guldanovu lebku, bojoval proti nemŕtvym, diablom pekelným a nakoniec oslobodil Illidana. Vynechal som fakt, že mi pri tom všetkom pomáhal neznámy hlas, lebo to znelo až príliš neuveriteľne na to, aby to niekto bral vážne a nielen ako blúznenie. Konečne som sa dostal k bodu ako ma Seahoin/Vashj oklamala a nechala napospas mrazu Northrendu bez mojej magickej palice a že drahokam bol vlastne Sargerasov prst.

„Sklamal som svoj národ a celý Azeroth, oslobodil som pána všetkých nág.“ Povedal som nakoniec sklesnuto a čakal ako nado mnou vynesú rozsudok smrti alebo aspoň vyhnanstva, pretože v ich očiach musel môj príbeh vyzerať naivne a dôverčivo. Na moje prekvapenie Georg Tearchain pomaly povedal:

„Urobil si, čo si považoval vo svojej situácii za správne. Ja by som urobil to isté, niekedy i najmúdrejší nemôžu vidieť cez intrigy a pretvárku démonov tohto sveta.“ Ostatní trpaslíci po Georgových slovách súhlasne pokyvovali hlavami a nepochybovali ani o jednej myšlienke svojho poručíka. „Osobne ťa obdivujem, že si prešiel cez všetky tie útrapy sám a vykonal si tak mnoho.“

„Ďakujem vám pane.“ Vydýchol som si z úľavou, že to Tearchan vidí takto.

„Zaujal ma ten drahokam, teda Sargerasov prst. Musí ísť o veľmi mocný magický predmet.“

„To dozaista je.“ potvrdil som.

„Ale i nebezpečný. Nevedel som, že Sargeras zanechal svoje úlomky na tomto svete. Až donedávna... Quickbullet si vypočul rozhovor dvoch nág...“ rozmýšľal nahlas Georg.

„To je pravda.“ pridal sa nadšene Quickbullet. „Nagy vlastnila mocný artefakt s názvom Sargerasove oko, ktorý dokázal zničiť celý Northrend. Temní elfovia ich však prekvapili a Oko zničilo. Takže Oko nebol jediný kus Sargerasa v tomto svete.“

„Mohol by mať Prst dostatok sily na zničenie Ľadového trónu, Swenn?“ Georg sa obrátil na starého trpaslíka.

Šedivý starec bol najstarší z celej družiny. Neprítomne sa pozrel na poručíka akoby sa len teraz prebral zo sna a spod dlhého rúcha, ktoré patrilo trpasličím mágom vytiahol vrásčitú ruku, zamával ňou a povedal: „Čo? Aha, prečo nie, prečo nie.“

„Vravel som vám, že Swenn je trošičku pomalší.“ zašepkal Quickbullet Hyil’mu a Cuil-menovi, tak že som to počul aj ja.

„Vďaka tomu artefaktu by sme sa konečne zbavili Arthasa.“ Zadumal sa Georg a na chvíľku sa ocitol vo svojich myšlienkach. „No dosť bolo tvojich slov, Tingoll. Nech ti priatelia povedia, čo sa im prihodilo.“

Rozprávania sa ujala Hyil’mu, ktorá sa očividne nevedela dočkať kedy dostane slovo. Slová jej plynuli z úst rýchlo a nadšene, no v podstate som sa nič zaujímavé nedozvedel. Keď ich more vynieslo na mrazivú pláž, ona, Cuil-men a zopár ďalších sa začali brodiť cez Northrend v snahe nájsť ostatných. Po dni už nevládali ďalej, keď na nich natrafil Quickbullet počas jeho lovu na jelene. Nadšený, že mu porozprávajú všetko, čo sa deje v Azerothe ich priviedol do Vlčieho dolu a bývali tu doteraz.

„Sme tu uväznení už zopár rokov. Po Muradinovej smrti sa Northrend stal raj pre nemŕtvych a potom aj pre nagy a my sme sa odtiaľto neboli schopní dostať.“ vravel Quickbullet.

„Pod celým Northrendom vedie spleť chodieb a tunelov, tak sa snažíme prekopať až do Azerothu.“ Hovoril Georg a bolo na ňom vidieť, že ten plán považuje za...povedzme trochu pritiahnutý za vlasy. „Ale krvaví elfovia nedokážu byť trpezlivý.“

„Nie sme zvyknutí na sneh a mráz ako vy.“ oponoval Cuil-men. „Hovoril som, že ak je tu tá možnosť, chceme sa odtiaľto dostať. A vašu pohostinnosť si nesmierne vážime a ceníme.“ dodal rýchlo, aby neurazil svojich hostiteľov.

„Existuje ešte iná možnosť, pre náš celkom zbytočná, no vy by ste mohli vďaka nej ujsť. Práve sme to diskutovali s tvojimi priateľmi.“ hovoril Georg. „Zo starých trpasličích archívov vieme, že v jaskyni za Ľadovým trónom sa nachádza portál do Outlandu. Mohli by ste sa ním dostať za vašim princom Kael’Thasom.“

„A ja som chcel podoknúť, že portál musí byť určite prísne strážený.“ ozval sa Ciul-men.

„Nemŕtvi by predsa nenechali tak dôležitú cestu do Outlandu nestráženú.“ pridala sa Hyil’mu.

„Predtým ako ste prišli som vchod do tej jaskyne niekoľko dní sledoval.“ podelil sa Quickbullet o svoje skúsenosti z prieskumu. „Nepáchol tam ani jeden kostlivec, podľa neporušeného snehu by som odhadoval, že naposledy tam niekto vošiel približne pred dvadsiatimi rokmi.“

„Ako môžeš podľa snehu zistiť tak vzdialený čas?“ čudoval som sa.

Quickbullet sa ku mne bližšie naklonil: „Možno neviem ten váš hókus-pókus no tento kraj za tie roky poznám lepšie ako ty vlastnú matku.“ Trpaslíci radi zaťahovali do malých škriepok matky druhých ľudí, pretože mali na ne veľa štipľavých narážok. Ja som sa radšej tváril, že som tú poznámku prepočul.

„Ako som hovoril, Arthas zhromažďuje svoje jednotky na presun a okolie Ľadového trónu bude viac menej prázdne. Môžete tejto príležitosti využiť a nepozorovane tam vojsť a dostať sa cez portál do Outlandu.“

Zamračil som sa a opýtal som sa otázku, ktorá mi ležala v žalúdku: „Vieme kam portál vedie? Myslím, že sa môžeme ocitnúť aj týždne pochodu od Kael’Thasovej pozície, ktorú aj tak nebudeme poznať. Tým chcem povedať, že vlastne nevieme kde prídeme a kam smerujeme.“ Krvaví elfovia mi dali za pravdu mrmlaním a i trpaslíci sa tvárili, že na mojich slovách niečo bude.

„Zásoby, ktoré vám pripravujem by vám mali vydržať na dva týždne. A ak chceš vedieť kam ísť neporadím ti. Osobne si myslím, že je to pre vás lepšia voľba ako čakať tu s nami vo Vlčom dole, kým nás nenájde Arthas alebo Illidan a vybijú nás.“ povedal zachmúrene Georg Tearchain. Uvdeomil som si, že trpaslíci žijú v tom strachu už niekoľko rokov a ako som sa neskôr dozvedel, zabili nespočet hliadok nemŕtvych, len aby neodhalili ich skrýšu. Táto malá skupinka trpaslíkov dokázala v tomto nehostinnom prostredí prežiť tak dlho, že som nemal dôvod pochybovať o ich radách.

Cuil-men i Hyil’mu na mňa ukradomky pozreli a pohybom očí vyjadrili tichý súhlas, ktorý som im aj ja potvrdil. „Vyskúšame teda čo nás v Outlande čaká.“

Georgova tvár sa razom rozveselila a spoza hustej brady zviazanej do dvoch vrkočov sa na mňa doširoka usmial. „Výborne. Príprava potrvá niekoľko dní a pošlem s vami aj nášho najlepšieho prieskumníka.“ Quickbullet sa zo začiatku spokojne usmieval, no keď si uvedomil, že je reč o ňom zaskočil sa. Georg pokračoval: „Zatiaľ sa u nás cíť ako doma, Tingoll.“

Nasledujúce štyri dni som prežil v priateľskom prostredí Vlčieho dolu a to hlavne vďaka jeho obyvateľov, ktorí boli jedni z mála živých bytostí, ktoré sa ma v poslednej dobe nepokúšali zabiť. Georg povedal, že nazhromaždenie zásob potrvá hodnú chvíľu a na cestu do Outlandu nás dôkladne pripravia. V praxi to znamenalo, že všetci trpaslíci v dole sa naháňali, aby priniesli čo najlepší úlovok, alebo aby vyrobili čo najlepší kožený kabát pre nás, zatiaľ čo my sme sa vyvaľovali a iba psychicky sa pripravovali na cestu.

Všetci behali, teda okrem piatich trpaslíkov. Tí sa neustále venovali svojej práci vykopať tunel až do Azerothu. Ako mi povedal Quickbullet: „Sú to tvrdí chlapi, nikdy sa nevzdali myšlienky, že sa im ten tunel podarí vykopať a pracujú na tom vo dne v noci. Kopú tak usilovne a hlboko, že ak sa im nepodarí dostať do Azrothu, tak sa určite prekopú až do samotného pekla.“

Raz som sa chcel prejsť na koniec tunela, čo kopali, no po poldňovej túre som stretol jedného z trpaslíkov, ktorý v tuneli upevňoval trámy, aby sa nezrútil a ten mi na otázku ako ďaleko je ešte koniec povedal: „To vážne chceš ísť na koniec? Veľa šťastia, si asi vo štvrtine svojej cesty.“ Za čím nasledoval hurónsky smiech a ja som sa radšej vrátil späť do Vlčieho dolu.

„Podaj mi prosím tri steblá ghúliej trávy.“ povedal Quickbullet sklonený nad fľaštičkami so zapáchajúcou tekutinou. Boli sme v jaskynnej izbe (či ako by sa to dalo nazvať), ktorá patrila Swennovi. Starý mág tu mal kopec sušených byliniek a malých sklenených nádob, kde miešal elixíry. Quickbullet sa od neho zopár vecí naučil a zavolal ma, aby som mu ako mág pomohol pri výrobe nápojov, ktoré nám mali pomôcť na našej ceste.

Keďže som nemal najmenšie tušenie čo je to ghúlia tráva, odvetil som: „Čo ti mám podať?“

Quickbullet sa na mňa prekvapene pozrel, pokrútil hlavou a zobral si z neďalekého stola tri steblá odpornej čiernej trávy, ktorá vyzerala ako stvrdnuté bahno a vhodil ju do fľaše, ktorá poslušne zhltla trávu a zabublala, tekutina sa zmenila na farbu hniloby.

„Myslel som si, že vy elfovia sa vyznáte v rastlinách.“

„Áno, ale nie v takýchto. Toto hnusobstvo vidím poprvýkrát.“ s odporom som pozeral na ghúliu trávu. „Nač bude ten elixír?“

„Proti bolesti hlavy.“ ledabolo povedal Quickbullet.

„Raz ti to zachráni život.“ zamumlal Swenn a zavrtel sa na pohodlnom kresle, čo bol asi jediný normálne vyzerajúci kus nábytku v celom Vlčom dole. Mračil sa na Quickbulleta a kritizoval ho za každú chybičku, ktorú urobil, mňa si všimol len zriedka. Na Swenna som si vytvoril názor, že je to starý blázon pred pár dňami. Slušne som ho ako mladší (teda mladší, ja mám cez tristo rokov a tomu trpaslíkovi práve teraz len tiahne na tristovku, no vo vizáži som ja omnoho mladší) pozdravil: „Dobrý deň.“ Starý mág nereagoval, o dve minúty sa n mňa prekvapene pozrel, akoby ma len vtedy zbadal a povedal: „A ja mám na sebe ešte pyžamo!“ a odbehol kamsi preč. V ten deň som ho zazrel ešte raz večer a mal oblečené čosi, čo náramne pripomínalo župan.

„Nemám z toho dobrý pocit.“ povedal som, keď Quickbullet ochutnával toxicko zelený elixír, o ktorom tvrdil, že zvyšuje schopnosť myslieť a potom i po namáhavom dni dokáže človek vymyslieť brilantný plán ako postaviť mechanický zázrak.

„Myslíš, že ja áno? Georg ma posiela na tú vašu výpravu... Niežeby som mal niečo proti krvavým elfom, to nie preboha, no radšej by som zostal tu, zo svojimi. Chápeš? Do Outlandu...sakra, odtiaľ prišli orkovia, určite ich tam je plno...“ zúfal si Quickbullet.

„A kopec nág, keďže tam má Illidan kráľovstvo.“ doplnil som.

„Miešaj to poriadne!“ zabručal Swenn. Quickbullet sa prebral z predčasnej depresie a potriasol s nádobkou tak, že sa tekutina v nej skoro vyliala.

„Cením si toho, že ideš s nami.“ povedal som.

Quickbullet sa pousmial: „Ďakujem. No nerobím to kvôli vám. Georg mi dal rozkaz a ja ho nemôžem sklamať.“ povedal hrdo.

Swenn vstal a vytrhol fľašku Quickbulletovi z ruky, akoby ani nevidel, že ju vôbec niekto držal a postavil sa čelom k stene miestnosti.

„Čo to robí?“ spýtal som sa Quickbulleta, lebo som vedel, že by mi Swenn aj tak neodpovedal.

„Ide poliať kvety.“ Povedal Quickbullet s nefalšovaným nadšením.

„Kvety?“ zamračil som sa a obzrel sa naokolo. „Veď tu žiadne nie sú. Ako by mohli rásť v tomto mraze a snehu nejaké rastliny?“

„To je jeden z dôvodov, prečo by sme Swenna nezavreli do starobinca, ak by tu nejaký bol. On vidí aj to, čo iní nevidia, Swenn to volá mágia.“ potom zašepkal: „Podľa ostatných je len nadaný a hlavne vyšinutý bylinkár.“

Swenn vylial obsah fľašky na stenu z ľadu a kameňa a vyrašili z nej nádherné modro-biele kvety. S úžasom som hľadel na tú krásu, tak nádherné kvety som nevidel, odkedy som odišiel zo Silvermoonu. Podišiel som bližšie a chcel som sa ich dotknúť, no Swenn mi pľasol po ruke a nahnevaným tónom vyhlásil: „Raz ti to zachráni život.“

Všetko bolo pripravené. Každý elf dostal obrovský vak, plný sušeného mäsa, posilujúcich elixírov a teplých kožušín na chladné dni. Len s veľkou námahou som opúšťal priateľské prostredie Vlčieho dolu.

Georg sa s nami pred odchodom stroho rozlúčil: „Veľa šťastia priatelia, nech vás bohovia sprevádzajú. Dúfam, že sa ešte stretneme.“

Pred našim odchodom sa nekonala žiadna povestná trpasličia hostina, asi preto, že všetko jedlo, na ktorom by sme sa mohli hostiť sme mali nabalené vo vakoch. Bola to od trpaslíkov veľká obeta, najmä preto, že poskytli svoje cenené zásoby elfom, ktorých nemali príliš v láske. Za tento čin sa u mňa trpaslíci umiestnili na prvej priečke úctyhodných národov.

Ja, Cuil-men, Hyil’mu, ďalších sedem krvavých elfov, Quickbullet a štyria trpaslíci, ktorí sa mali vrátiť potom ako prejdeme portálom do Outlandu sa vydali na cestu. Po pár hodinách neúnavného pochodu sa pred nami vztýčila silueta Ľadového Trónu, skoro som zabudol aký je gigantický. Vražedných ľadových wyrmov od minula ešte pribudlo a zúrivo poletovali okolo Trónu. Pod ním sa zhromaždila nemŕtva armáda, ktorá mala mojím skromným odhadom minimálne šesťtisíc jednotiek, a to som videl iba jej nepatrnú časť. Modlil som sa, aby sme jej vyhli a cestou nenarazili ani na jedného prekliateho nemŕtveho. Portál bol blízko.

***

Zahnívajúce armády tisícoviek nemŕtvych vojakov budili hrôzu v každom človeku, len Arthas, ich najvyšší veliteľ, kráľ, ich boh sa postavil pred túto armádu a naraz všade zavládol pokoj. Každý lich, ghúl, nekromancer, hnus, diabol pekelný, ničiteľ či gargoyl sa začal triasť. Nemŕtvi sa báli Arthasa, vedeli, že by stačil len jeden zle vykonaný rozkaz a kráľ lichov by ich bez mihnutia oka poslal naspäť do hrobu odkiaľ prišli.

Arthas sa pousmial. I keď tu boli tisíce nemŕtvych vedel, že to je sotva stotina síl, ktoré má k dispozícii. A to len v Northrende, nevraviac o tom, koľko jeho posluhovačov zostalo v Azerothe pod velením Kel’Thuzada. V poslednej dobe mal Arthas stále dôvod sa usmievať, všetko prebiehalo presne tak ako si predstavoval.

„Dnes nastal deň, kedy vyženieme nagy z Northrendu.“ zvolal a vyžiadal si tak absolútnu pozornosť nemŕtvej armády. „Northrend patrí Pohrome!“ kostlivci začali radostne hrkotať kosťami a ghúlovia revali zo všetkých síl. „Choďte a zabite všetko živé, čo vám príde do cesty. Nech nezostane na žive ani jedna naga.“

Dať nemŕtvym do rúk absolútnu slobodu pri vraždení bolo ako vypustiť dieťa v cukrárni. Vedel, že s neutíchajúcim nadšením nájdu vojaci Pohromy každú nagu, ktorá sa v Northrende skrýva a vyrvú jej vnútornosti z tela. Nekromanceri potom rozšíria rady nemŕtvych o slizké nemŕtve nagy, Arthas nemohol stratiť. Hoci sa Illidan vrátil sila nág sa nemohla rovnať jeho jednotkám. Hlavne potom ako na nich kráľ lichov urobil pár zmien. O nagy je postarané, zostáva ešte jedna vec.

Potom ako nemŕtvi nadšene odpochodovali spod Ľadového trónu si nechal Arthas k sebe zavolať jedného z jeho rytierov smrti.

„Môj pane.“ Marcus, rytier smrti si pokľakol pred Arthasom a neodvážil sa kráľovi lichov pozrieť čo i len na olovené čižmy. Bál sa, z Arthasa od doby kedy sa vrátil poprvýkrát z vrcholku Ľadového trónu sálal taký strach, že sa ho štítili i najväčší hnusovia. Nebol to len strach, no hlavne gigantický rešpekt. Marcus videl Anubaraka ako s obavami kráča k Arthasovmu trónu a to si myslel, že obrovský chrobák sa nebojí ničoho na svete.

„Mám pre teba úlohu, Marcus.“ povedal Arthas pokojne a založil si ruky za chrbát. Mrazivý Smútok sa mu vynímal zastrčený v pošve na opasku.

„Splním čokoľvek mi prikážete.“ odvetil poslušne Marcus.

„Výborne.“ Arthasove oči sa zaleskli, no Marcus to nemohol vidieť. „Za Ľadovým trónom sa nachádza jaskyňa, v ktorej je portál do Outlandu.“ Hoci Marcus nepovedal ani slovo, Arthas vycítil jeho prekvapenie. „Viem o tom len ja a Anubarak a teraz ty. Je načase expandovať. Zober si najlepších nekromancerov, akých máš pod svojím velením a čo najviac povozov tiel, plne naložených. Keď sa dostaneš do Outlandu, strať sa z dohľadu krvavým elfom a najmä nagám. Rozširuj zástupy Pohromy, pokiaľ ti osobne nedoručím nové rozkazy.“

Marcusovi sa zastavil už dávno stratený dych. Kráľ lichov poveril práve jeho tak dôležitou úlohou. Ak uspeje Arthas ho dozaista odmení, i keď Marcus aj trochu zneistel, lebo vedel, čo Arthas robí s tými, čo nesplnia jeho rozkazy. Marcus vedel, že sa nemá ďalej vypytovať a čo najrýchlejšie zohnať naložiť povozy tiel a ísť, Arthas nerád čakal.

„Vykonám ako ste povedali, môj vládca.“ Marcus sa sklonil ako to len najhlbšie šlo a otočil sa na odchod, keď v tom Arthas za ním ešte zvolal:

„Ak narazíte na skupinku krvavých elfov a trpaslíkov ako chcú prejsť cez portál, nechajte ich tak. Nezabíjaj ich, nechaj ich prejsť a až po chvíli choďte za nimi. Mám s nimi iné plány a smrť v nich ešte nie je.“

Marcus uklonením prikývol a odišiel. Arthas vedel, že trpaslíci z Vlčieho dolu sú už na ceste aj s krvavými elfami, že chcú nepozorovane prejsť k portálu, dokonca vedel aký ťažký je Tingollov vak.

***

Neviem, či mi trpaslíci nabalili do vaku ich zbierku kameňov, no bol taký ťažký, že som ledva udržoval rovnováhu, aby som sa nenatiahol do mrazivej snehovej prikrývky. Napriek tomu všetko išlo hladko, cestou k jaskyni sme nenatrafili ani na jednu živú bytosť, čo bolo ako povedal Quickbullet podozrivé, no ja som bol hlavne vďačný, že sme nenarazili ani neživú bytosť.

„Už len pár krokov a budeme v Outlande.“ Povedal Cuil-men, keď sme vchádzali do jaskyne. Jej vstup bol taký veľký, že by v nej mohli bývať draci a bez problémov by sa dostali v celých kŕdľoch dnu i von.

„Je ten portál aktívny?“ napadlo ma zrazu. Ideme tam a nakoniec by sme zistili, že treba vykonať vyvolánie, zaklínanie, preklínanie a kopec ďalších obradov na sprovoznenie portálu, čo by sa nezaobišlo bez nevítanej pozornosti.

„Aktívny? To čo je?“ Quickbullet sa nevyznal v mágii tak ako ja som vôbec nerozumel jeho stopovaniu a lovu.

„Či sa dá cez neho prejsť?“

„Veď je to portál, nie? Ten je urobený na to.“ povedal Quickbullet ako by to bola najsamozrejmejšia vec na svete.

Asi dvesto krokov od vstupu sme vošli do obrovskej jaskynnej haly s rozlohou menšieho mesta. Nazrel som na úplný spodok haly a v jej strede uvidel veľký portál strážený tichými sochami mužov v kapucniach držiac v ruke nadrozmerné meče. Medzi nimi sa krútil fialovo-čierny dimenzionálny prechod, čo bol neklamný znak toho, že portál funguje.

„Je to v poriadku, môžeme prejsť.“ zakričal som na Quickbulleta, ktorý bol už trochu vpredu, k portálu sme museli zliezť po úzkych ľadových rímsach na bokoch jaskyne.

Moje slová sa ozývali v jaskyni a boli prerušené unaveným škrekom. Prekvapený som obrátil svoju pozornosť na strop jaskyne a uvidel tam bezmála stovku drakov. Trpasličí snežný draci viseli zo stropu ako netopiere, krídla mali spustené po bokoch a viečka zatvorené. Spali.

„A do riti.“ zanadával Quickbullet, keď zbadal prerastené jašterice.

„Ticho.“ zašepkal som naliehavo. „Musíme ísť po tichu a opatrne, ak ich nechceme zobudiť. Obávam sa, že by z toho neboli nadšení.“

Všetci súhlasne prikývli. Postup rímsami bol o to ťažší, že si každý dával nesmierny pozor na to, aby nevytvoril čo i len jeden nepožadovaný zvuk. Draci neboli nič porovnaní s bájnymi drakmi, Aspektmi, no v takom množstve by nás i títo dráčikovia rýchlo poslali do pekla. Keď nad tým uvažujem aj dvaja takíto draci by nás hravo rozprášili.

„A sme tu.“ povedal som víťazoslávne, keď sme sa všetci postavili pred portál. Bolo ticho, dlho bolo ticho, potom som povedal: „No tak vojdite.“

„Ty si mág, vojdi si do tej veci ako prvý.“ odvetil Quickbullet.

„Nemusíš sa toho báť, nič ti to neurobí.“

„Ak to vyústi priamo do papule nejakého démona radšej by som bol, aby si už mal naplnený žalúdok.“

„Dobre, tak prejdem prvý. Nič to nie. No vy aj tak neuvidíte čo sa stane na druhej, no môžem vás ubezpečiť, že z magického hľadiska je cestovanie portálmi úplne bezpečné.“

Všetci sledovali každý môj pohyb. Urobil som krok a priblížil som sa k fialovo-čiernej mase, keď v tom sa za mnou ozval nechutný rev a k našej skupine priskočilo niekoľko ghúlov. Krvavý elf najbližšie k nim už o sekundu ležal mŕtvy s rozsekanou hruďou a ghúlovia mi vytrhali črevá, vrhali sa na druhého a tretieho elfa.

Odporný vyhladnutý rev ghúlov zobudil drakov. Snežní draci prehlušili ghúli rev svojim vlastným, rozprestreli majestátne krídla a urobili prvý nálet na našu skupinku. Všetci trpaslíci, ktorí nás sprevádzali boli mŕtvi a Quickbullet nadávajúc nabíjal svoju pušku, aby ňou počastoval veľké jašterice. Ja som uvažoval ako sa zbaviť ghúla, ktorého nemŕtvy úsmev som mal pred očami.

***

Marcus pozorne sledoval príchod trpaslíkov a elfov do jaskyne a po chvíli uznal, e môžu ísť za nimi. Nemal v úmysle porušiť Arthasov rozkaz, ale tiež nechcel čakať týždeň, aby mali tie úbožiatká dostatok času si premyslieť prechod, postaviť tábor a ešte aj uvariť večeru. Dal pokyn a pohla sa za ním viac ako stovka povozov tiel, niekoľko nekromancerov a taktiež pár ghúlov, ktorých nechal len teraz oživiť ako rýchlu pracovnú silu.

Ghúl bol tvor prostý (a zároveň aj sprostý). Robil čo sa mu prikázalo a jedinú vec, ktorú za to očakával boli mŕtvoli, či aj živí, na ktorých by mohol hodovať. Marcus zistil, že bola fatálna chyba brať ghúlov so sebou vyhladovaných.

Najskôr vošiel rytier smrti a za ním nasledovali nekromanceri s ghúlami a potom nekonečná rada povozov tiel. Marcus pohybom ruky zastavil celú skupinu, keď došli na okraj veľkej haly, lebo v jej strede videl skupinku trpaslíkov a elfom, ktorí sa očividne nevedeli rozhodnúť či prejsť portálom do Outlandu alebo nie.

„Hlavne buďte ticho. Nepotrebujeme pozornosť drakov.“ nakázal Marcus nekromancerom. Potom sa ohliadol za slintajúcimi ghúlami. Nemŕtve beštie sa klepali od nedočkania a zúrivo vrčali.

„Čo im je?“ spýtal sa Marcus najbližšieho nekromancera.

„Cítia mäso, pane. Teplú krv pulzujúcu v žilách. Majú hlad.“

„Tak ich držte zkrátka, krviprelievanie budeme musieť odložiť na neskôr.“

Skôr ako to Marcus stihol dopovedať jeden z ghúlov urobil priam elegantne akrobatický skok a doskočil priamo k elfom. Pád z výšky nemohol zabiť niekoho, kto už bol aj tak dávno mŕtvy. Ostatní ghúlovia čoskoro nasledovali jeho príklad a priestor okolo portálu sa zaplnil ghúlami a kričiacimi elfami. Aby toho nebolo dosť do masakru sa zapojili aj draky, ktorí bez rozdielu útočili na elfov, trpaslíkov či ghúlov.

Arthas jasne povedal, že elfom sa nemá nič stať, že má pre nich vlastné plány a čo Arthas povie, to je viac ako slovo božie. Marcus nemusel dlho rozmýšľať a sám zoskočil do krvavého kotla pod ním.

Oceľové čižmy rytiera smrti dopadli s rachotom na zem a jeho plášť sa zachvel. Bleskurýchle tasil riadny obojručný meč a s chladným hnevom postupoval vpred. Likvidoval každého ghúla, ktorý mu vošiel pod meč, pekne jedného za druhým ich rozsekával na drobné kúsočky. Ghúlovia si nedovolili útok opätovať, ba si ani nevšimli, že ich niekto kynoží. Boli príliš zaneprázdnení plnením si svojich večne hladných žalúdkov.

***

Ghúlí úsmev pred mojou tvárou sa rozprskol ako narodeninová torta. Quickbullet zdvihol dva prsty k čelu na znak „Vždy k službám.“ a už prebíjal pušku, aby poslal ďalšieho ghúla či draka dočerta. Ja som bol bezmocný, nemal som zbraň, magickú palicu a bez nej sa moja mágia rovnala skoro nulovej hodnote. Povedal som prvé kúzlo, ktoré mi prišlo na myseľ. Čarovná hmla sa rozprestrela všade okolo mňa a i keď ghúlovia ma stále ohrozovali, aspoň som sa na čas nemusel báť útoku zo vzduchu.

„Hyil’mu!“ zakričal som. Opakoval som to dovtedy, kým sa z hmly nevynorila krvavá elfka, ktorá tiež kričala moje meno.

„Musíme rýchlo odísť.“

„Ale čo ostatní?“ namietala a ukázala neznámo kam do hmly.

„Možno sú už mŕtvi.“ povedal som, no v skutočnosti by pravda znela bez toho slovíčka možno.

„Nemôžeme ich tu nechať.“

„Musíme.“

Hyil’mu by sa naďalej vzpierala, no ja som ju (asi trošičku nešetrne) sotil do portálu. Zmizla vo fialovej mase mágie portálu. Ja som mal starosti o seba, niekde v tej hmle môže niekto z mojich priateľov žiť. Je tam síce kopa ghúlov a nad nimi poletujú draci, no musel som to aspoň vyskúšať. A keďže som nevedel čo presne robiť vyskúšal som starý osvedčený spôsob: „Cuil-men!“ zakričal som na plné hrdlo.

Zozadu do mňa ktosi vrazil. Obaja sme sa prekvapene otočili a zistil, že je to môj práve spomínaný priateľ.

„Myslel som, že počujem tvoj krik kamarát.“ povedal Cuil-men, ktorý bol spotený, no vyzeral inak v poriadku, nemal na sebe žiadne rany od zubov a pazúrov.

„Mali by sme zvoliť taktický ústup.“ navrhol som.

„Môžem jedine súhlasiť.“ zasmial sa Cuil-men. Pripadal som si ako v detstve, keď sme sa s Cuil-menov hrávali na veľkých elfských hrdinov, ktorí bojovali proti démonom. „Videl som tu dokonca rytiera smrti. Vkusná spoločnosť.“

„Ústup.“ Zakýval som hlavou a obaja sme sa zhodli na tej myšlienke.

„Stretneme sa na druhej strane.“ Cuil-men tak ako Hyil’mu zmizol v portále.

Okolo mňa stihol prebehnúť Quickbullet a poznamenal: „Čokoľek je na druhej strane, určite to je menej nebezpečné, ako je to momentálne tu.“

Ja som nasledoval jeho príklad a zmizol som. Priamo do neprebádaných a temných zákutí Outlandu, miesta, o ktorom som ani nesníval, že vkročím niekedy na jeho nehostinnú pôdu.

***

„Odkiaľ sa tu, kurva, vzala tá hmla?“ kričal Marcus. Zahnal sa mečom a šťastnou náhodou odsekol hlavu drakovi letiacemu okolo. Už ho začínali tie lietajúce jašterice poriadne štvať.

„Páľte! Páľte na steny! Sejmnite každého draka!“ nemusel som rozkaz opakovať dvakrát. Povozy tiel v tú sekundu vypálila viac ako stovku smrtonosných striel. Netrvalo dlho a zo vzduchu začali padať mŕtve draky, doslova pršali. Marcus len uskakoval, aby urobil miesto novej dračej mŕtvole, ktorá pristála pri jeho nohách.

Hmla sa rozplynula. Vo vzduchu lietal posledný dráčik a ledva sa držal pri živote. Marcusovi sa medzi prstami vytvorila toxicko-zelenkavá guľa, napriahol ruku a hodil ju rovno do draka. Ten zaškriekal v smteľnom kŕči a pripojil sa ku svojim mŕtvym priateľom.

Marcus skontroloval mŕtvoly. Ležalo tam aj pár elfom a trpaslíkov. V duchu sa modlil, že neiktorí z nich stihli ujsť portálom a boli to práve tí, ktorých Arthas potreboval. S nechuťou kopol do mŕtveho draka a povedal nekromancerovi, ktorý už stihol zísť na spodok jaskyne:

„Všetkých ich premeňte. Budeme ich potrebovať.“

„Áno, princ. Ako poviete.“ odvetil poslušne nekromancer.

„A ak oživíte ghúla, preboha, najskôr ho nakŕmte.“

Počká kým všetci draci nebudú jeho nemŕtvymi služobníkmi a pôjde do Outlandu. Krajiny neprebádaných možností, plnej nič netušiacich bytostí, ktoré sa čoskoro pridajú na stranu nemŕtvych. Či už za živa alebo po smrti to záleží na ich vôli spolupracovať.