Warcraft:
Mágia
Nág V
Prizrel som sa na skrvavenú dlaň Seahoin, nazdalo sa, že by krv
bola jej, nemala na nej žiadnu ranu. Skrvavenú ruku vystrela ku
mne a povedala:
„Daj
mi ten drahokam.“ bol to príkaz, ale pokojný, s istotou, že ho
splním.
Skladal som si zelený drahokam s ostrým čiernym výčnelkom z krku.
Cítil som akoby zo mňa opadala ťarcha ho nosiť, no zároveň ma
s ním opúšťal kúsok seba samého. Starostlivo som sa spýtal:
„Princezná, nestalo sa ti nič, vyzeráš zničene.“
Seahoin sa zatvárila smutne a chytro schmatla drahokam z mojej
ruky a zavesila si ho na krk. „Odstúp, elf.“ povedala potom drzo.
„Čo...elf?“ zarazil som sa pri náhlom zmene nálady Seahoin.
„Vravela som odstúp!“ aj keď som nechápal, bola to princezná.
Urobil som päť krokov dozadu od zamdleného Illidana, ktorý stále
ležal nehybne v snehu na chrbte.
„Stačí tu?“
Seahoin namiesto odpovede niečo zlovestne zasyčala a z prstov jej
vyletel magický prúd, ktorý mi mieril rovno na nohy. Zamrzol som
v snehu a nemohol som sa pohnúť z miesta, márne som zo sebou
trhal.
„Čo
sa to...?“ čudoval som sa. Magickú palicu som stále držal v rukách
a tak som si rozhodol prepáliť cestu z ľadu. Seahoin zovrela
drahokam v ruke a uprene sa pozrela na moju palicu. Cítil som
v ruke silné vibrovanie a nakoniec sa palica rozletela na tisíc
drevených kúskov, ktoré sa rozprskli všade po okolí.
Prečo
ma elfská princezná zamrazila a zničila mi magickú palicu? Toto
nedávalo žiadny zmysel, jedine ak by sa z nedostatku mágie v okolí
Northrendu aj ona načisto pomiatla. „Seahoin, čo to robíš? Čo to
znamenať?“ dožadoval som sa odpovede a bezmocne som stál
v zamrznutom kuse zeme.
Seahoin mi nevenovala najmenšiu pozornosť. Vytiahla spoza chrbta
to, čo tam skrývala. Guldanovu lebku. Lebka matne žiarila ako
v očakávaní blízkeho zblíženia sa. Tú som dal predsa strážiť
Kuestu predtým ako som vošiel do väzenia, kde držali Illidana.
Myslel som si, že ma tu bude čakať, ale nikde som ho nevidel. Až
v tej chvíli ma premohol pocit, že by som sa mal pozrieť po okolí.
Kuestu ležal neďaleko, v mláke už mrznúcej krvi a celú hruď mal
dotrhanú od nejakých pazúrov. Uvedomil som si, že ho musela zabiť
Seahoin. Ale prečo by to robila? Možno som sa už aj ja zbláznil,
vyzeralo to tak neuveriteľne.
Potom
sa Seahoin sklonila nad bezvládneho Illidana a Guldanovu lebku mu
položila na hruď. Robila to opatrne a s úctou a pri tom
prehovorila: „Môj pane.“
„Ty
si zabila Kuestu kvôli tej lebke?“ pýtal som sa s ohromením.
Seahoin vstala a príšerne sa usmiala: „Ty stále nič nechápeš, môj
dôverčivý priateľ. Možno ak sa ti ukážem vo svojej pravej podobe
pochopíš.“ Dve sekundy sa nič nedialo a potom sa telo Seahoin
začalo trhať. Jej dokonalé rysy pokožky sa roztrhli napoly
a vyrástli z nich špicaté plutvy. Nohy sa spojili v jedno
a vytvorili dlhý chvost. Jemná elfská tvár popraskala a z jej
zostatkov vyrástla nová tvár, tvár chladná a neľútostná ako
samotný oceán, oči bez viečok a blanité výčnelky namiesto vlasov.
O minútu predo mnou stála v plnej veľkosti nagijská čarodejnica
a nepríčetne sa rehotala. Lady Vashj.
„Vashj?!“
povedal som a s nemým úžasom som civel na najmocnejšiu nagijskú
čarodejnicu. Nikdy som ju nestretol, ale poznal som ju
z rozprávania o tom ako Kael’Thas odišiel zo Silvermoonu práve
kvôli nej. Tú vražednú tvár s výrazom hladného žraloka som si
nemohol zmýliť. „Čo si urobila s princeznou?“ mykal som sa vo
svojom ľadovom väzení v snahe oslobodiť sa, utiecť.
„Vašu
elfskú princeznú som zabila ešte v ten večer v Silvermoone. Potom
som vliezla do jej tela a vy ste ma nechali robiť si, čo som
chcela. Pochabí elfovia, tak slepo dôverujete členom kráľovskej
rodiny.“ zasyčala lady Vashj s uspokojením.
V mojej hlave sa otočilo kolečko a niektoré súvislosti začali do
seba zapadať. Vashj doviedla všetkých elfov do Northrendu nie
preto, aby zabili Illidana, ale aby ho oslobodili. V žilách sa mi
rozprúdila krv a vliala do mňa hnev voči všetkým nagám na svete.
Chcel som tie smradľavé ryby pozabíjať do jedného. Začali sa predo
mnou premietať obrazy mŕtvych priateľov. Kuestu, Tul’kol, Jeollin
a aj Qjiolj či Asppui, ktorých som vlastnoručne zabil, keď sa
zbláznili z nedostatku mágie.
„Ty
mrcha, ty hnusný plaz...“ a kopec ďaľších nadávok som vypustil
z úst na lady Vashj. „Využila si a zabila tisíce nevinných elfov!“
Všimol som si ako sa Guldanova lebka pomaly vnára do Illidanovej
hrude.
„Nerozčuľuj sa toľko.“ zatiahla lady Vashj najjemnejším hlasom,
aký dokázala zo seba vydať. „Musela som zachrániť svojho pána.
Nemŕtvi majú dobrý čuch proti nagám, ich mágia sa nám nedovolila
priblížiť k Illidanovi. Skúšali sme to mnohokrát. Postupom času sa
nagy bez veliteľa začali búriť, zbláznili sa, útočili na všetko
v okolí, aj na vlastných. Vedela som, že by náš národ čoskoro
zošalel. Zobrala som zo sebou posledných verných a zaútočila na
Silvermoon. Pokiaľ ste sa zaoberali hlavným útokom, skupina mojich
vojakov sa vplazila do mesta a uniesla vašu drahú princeznú.
Zabila som ju a vplazila sa do jej tela. Potom to už bolo
jednoduché, uverili ste mojej neexistujúcej vízii o Northrende a Illidanovi
a hneď ste sa vychystali na cestu. Vy krvaví elfovia ste boli vždy
strašne dôverčivý. Vybrala som si vás pre to, že ste imúnny voči
mágii nemŕtvych, mohli ste vojsť do Illidanovej väznice
a oslobodiť ho.“ vysvetľovala Vashj.
„Prečo to neurobil Kael’Thas?“ spýtal som sa. Kael’Thas bol
spojenec nág a jeho elfovia mohli prácu urobiť rovnako dobre
a ešte k tomu dobrovoľne. Lebka sa už z polovice vstrebala do
Illidana.
Lady
Vashj sa zatvárila sklamane: „Po tom ako sa nagy začali búriť
napadli aj krvavých elfov. Kael’Thas a jeho ľudia radšej utiekli,
prestali nám dôverovať a rozhodli sa nikdy nám už nepomáhať.“
„Prečo potom nagy zaútočila na Bloodwind? Kľudne ste nás mohli
nechať sa doplaviť do Northrendu v plnej sile.“ pýtal som sa Vashj.
Snažil som sa získať čas, lebo som si uvedomil, že diabli pekelní,
ktorí ma predtým spútali v jaskyni sa môžu každú chvíľu vrátiť
s posilami. Možno zabijú aj mňa, ale so mnou aj Vashj a Illidana
a Silvermoon a jeho obyvatelia sa dočkajú aspoň akej takej pomsty.
„To
boli práve tí odpadlíci, ktorí sa vzbúrili. Moja služobníčka ma
prišla pred nimi varovať, ale ty si hneď zabil.“ Spomenul som si
na nagu, ktorú som rozrezal napoly v princezninej kajute, teda
kajute lady Vashj. „Mohli všetko zničiť, celú plán, môj pán by tu
zostal naveky uväznený. Nedokázali ste si s nimi poradiť, tak som
sa rozhodla dať Mugreasovi mocnú zbraň, s ktorou by bol aspoň on
sám prežiť a nájsť Illidana. S takým mocným artefaktom by mohol
čeliť aj Arthasovým rytierom smrti.“
„Ten
náhrdelník...“ ukázal som sa drahokam, ktorý mala teraz lady Vashj
na krku. Zelenkastý kameň, v ktorom bol zabodnutý uhľovočierny
špicatý drahokam.
„Sargerasov
prst.“ zasmiala sa Vashj. „Po porážke Sargerasa zostalo na svete
nielen jeho oko, ale iné jeho časti. Oko zničili temní elfovia pri
našom prvom pokuse zničiť Ľadový Trón. Ale zostal nám aj tento
prst. Dala som ho tebe, lebo všetci ostatní už poskákali do oceánu
alebo boli mŕtvi. Mal si na krku obrovskú moc a vôbec si o tom
nevedel, len vďaka nemu si sa nezbláznil.“
„Tak
to si bola ty, kto ma celý čas viedol? Ten tajomný hlas, ktorý mi
pomohol nájsť Guldanovu lebku?“
„O
čom to hovoríš, elf?“ prekvapila sa Vashj. „Neviem ako si sa
dostal k lebke, taký úspech som až od teba nečakala. Čo za
hlas...?“ chcela sa spýtať Vashj, ale Illidan zastonal. Guldanova
lebka sa do neho úplne vsiakla, obrovská jazva na hrudi sa mu
zahojila. „Môj pane!“ zasyčala Vashj a sklonila sa k Illidanovi,
aby mu pomohla vstať.
Illidan sa postavil a odstrčil Vashj od seba, aby mal viac
priestoru. Vyzeral omnoho zdravšie ako pred chvíľou, keď som ho
vyslobodil z väzenia. Akoby sa do neho vlieval život. Potom
strašne zareval a jeho ochabnuté svaly sa opäť napli, akoby
vyrástol do výšky, zareval od bolesti a z chrbta mu vystrelili dve
démonie krídla, s ktorými potom zamával. Nakoniec sa mu z hlavy
vydrali dva dlhokánske démonie rohy. Toto bol Illidan akého som
poznal z najstrašnejších historiek. Illidan démon. Videl som ako
sa okolo neho vznáša opar temnej mágie démonov.
„Som
späť.“ zašepkal spokojne Illidan a zahľadel sa na horizont.
Prichádzali diabli pekelní. Obrovských pavúkov bolo asi zo
štyridsať. Hrnuli sa plnou rýchlosťou k jaskynnému väzeniu, potom
si všimli Illidana a jeho roztiahnuté krídla, ktoré viali v jemnom
vetríku. Vydali zvuk, ktorý sa u nich dal považovať za rev
a zvýšili rýchlosť behu, čo bolo skoro nemožné.
Illidan sa pousmial. V krátkom záblesku sa mu v rukách objavili
dve ostré čepele v tvare polmesiaca. Jedno mávnutie krídel
a ocitol sa vo vzduchu. Zdvihol sa vietor. Ak by som nemal spodok
tela primrznutý určite by ma silný vietor odhodil na zem. Illidan
s eleganciou vletel medzi kopu pavúkov a začal krvavý balet. Nohy
a kusy tiel pavúkov odletovali počas smrteľne rýchlych krátkych
náletov, ktoré Illidan podnikal. Márne sa pokúšali ho chytiť do
siete, alebo zraniť, bol pre nich príliš rýchly. Ani nie za päť
minút pristál vedľa Vashj, pokojný, potriesnený krvou diablov
pekelných.
„Ďakujem ti, Vashj.“ povedal Illidan a mierne sa nage poklonil
hlavou.
„Som
rada, že ste sa vrátili, môj pane. Vaše vojská už čakajú na vaše
rozkazy.“ zasyčala Vashj a sklonila pred Illidanom svoje plazie
telo.
„Výborne, odídeme čo najskôr.“ prehovoril Illidan bez známky
vzrušenia. Nebol to ten zúbožený temný elf, ktorého som zachránil,
ale vládca nág, démon.
„Čo
sa týka teba, elf...“ zašepkala mi Vashj a medzi odpornými prstami
sa jej mihol malý blesk. Zabije ma, takto skončím. Snažil som sa
zachrániť svoje rodné mesto, svoj rodný kraj a svoju rasu
a nakoniec som zachránil len démona a umrelo pri tom mnoho
krvavých elfov. Umreli pre nič, Illidan sa teraz stane ešte väčšou
hrozbou.
„Nie.“ zadržal ju Illidan. „Mohol ma zabiť, ale neurobil to. Dlžím
mu za svoj život Vashj a takisto aj celej jeho rase. Nedovolím ti
zabiť ho. Pusti ho, nech si nájde svoju vlastnú cestu.“ netušil
som, že v Illidanovi môže byť toľko súcitu a milosti.
Vashj
sa zatvárila sklamane. Mávla rukou a ľad väzniaci moje nohy sa
rozbil. Cítil som ako mi v nich rozbehla krv. Vashj aj Illidan
boli už dávno preč, kým sa nohy stihli zahriať natoľko, aby som
mohol chodiť. Ale kam teraz pôjdem? Nemôžem sa vrátiť do
Silvermoonu a povedať im, že sme vypustili Illidana na slobodu.
A kebyže aj chcem ísť domov, ako tam nájdem cestu? Dokážem tu
vôbec prežiť jeden deň? Sargerasov prst mi dával všetku silu
a teraz, keď je preč, je preč aj moja magická energia. Kľačal som
v snehu v strede Northrendu a myslel si, že ma len predsa mohli
zabiť.
Anubarak o dva dni kľačal pred Ľadovým Trónom a kráľom lichov
Arthasom. Bál sa, správa, ktorú mal doručiť bola zdrvujúca, Arthas
ho určite zabije, nikdy nemal dopustiť, aby sa toto stalo. Bude to
jeho chyba, lebo on nechal Illidanove väzenie skoro nestrážené.
Ani len nepomyslel na to, že by sa nejaký krvavý elf dostal až tak
ďaleko.
„Illidan
ušiel a získla späť svoju moc. Má Guldanovu lebku.“ povedal
Anubarak a zatvoril oči. Očakával ten najhorší trest, smrť.
Arthas na jeho prekvapenie ani len nezvýšil hlas. Pokojne si
podoprel bradu a s ľadovým úsmevom povedal: „Presne tak, ako som
to plánoval.“ |