Warcraft:
Mágia
Krvavých Elfov IV
Keď si tak zaspomínam na svoju mladosť nikdy som nechcel byť
dobrodruhom. Túlať sa z krajiny do krajiny a konať odvážne skutky
nikdy nebol môj sen. Vždy som preferoval nejaké dobre, vysoko
postavené miesto, kde by som spokojne sedel na nádhernom koženom
kresle a rozdával príkazy. Stať sa mágom vyzeralo ako dobrý ťah,
mágovia vždy všetkému šéfovali a boli neskutočne múdri. Mnohí
z nich písali knihy o svojej múdrosti. Začiatky boli plné kúziel
a adrenalínu, ale myslel som si, že s vyšším vekom sa to postupne
ukľudní. Ja sa stanem uznávaním a len moje meno bude budiť
rešpekt.
Bohužiaľ prišla vojna. Pohroma zmietla celý Lordearon aj
Quelthalas a takisto aj moje sny. Dni naplnili boje s nemŕtvymi
a o holý život. Keď sa k nám po rokoch vojny dostala informácia,
že bol Archimond porazený všetci boli šťastní. Mysleli sme si, že
skončil čas bolesti smrti a opäť sa obnoví radostný kolobeh
života. No kde jeden silný nepriateľ padol, nový dvaja povstali.
Arthasove vojská v Lordearone stále ohrozovali ľudí a na náš národ
krvavých elfov doľahla Illidanova zloba.
Akokoľvek som chcel viesť pokojný život, vojna dopadla na moje
plecia a bolo mojim osudom ju niesť. Odkedy našu loď Bloodwind
zničil vodný wyrm som bol v tom sám. Potuloval som sa Northrendom
a snažil sa nájsť Illidana. Jediným spoločníkom mi bol Kuestu. Aj
keď som mu dal do opatery Guldanovu lebku nevyzeral, že v prípade
boja mi bude oporou. Prítomnosť lebky ho aspoň napĺňala mágiou, po
ktorej tak besnel. Nezbláznil sa.
Mohol
som sa túlať celé mesiace a nevedel by som kam presne ísť, ak by
nebolo môjho tajomného radcu. Stále sa ozýval v mojej hlave
a ukazoval mi cestu.
„Už
si veľmi blízko. Illidan je v jaskyni hneď za týmto kopcom.“ znel
hlas v mojej hlave.
„Má
okolo seba nejaké stráže?“ spýtal som sa potichu, aby Kuestu
nepočul, že rozprávam sám zo sebou. Môj radca mi zakázal, aby som
svojmu spoločníkovi o ňom povedal. Vravel, že by ho to zbytočne
rozrušilo a možno by mi ani neuveril.
„Jeho
obrana zoslabla. Už sa o neho neboja tak ako kedysi. Asi si
myslia, že tu sa k nemu nik nedostane.“
„Kto
si to myslí?“ pýtal som sa.
„Všetko, čo potrebuješ vedieť som ti povedal. Už som ti hovoril
ako sa máš k nemu dostať a ako poraziť jeho stráže.“ zatriasol sa
hlas.
„Kedy
už prestaneš so mnou hovoriť v hádankách? Stále si mi nepovedal
svoje meno a prečo mi pomáhaš.“
„Nepomohol som ti získať Guldanovu lebku? Nepreukázal som ti svoje
dobré úmysly?“ spýtal sa ma rozčúlene hlas.
„Áno,
ale... Musíš byť mocný, veľmi mocný. Udržovať telepatické spojenie
taký dlhý čas vyžaduje obrovskú silu.“
Hlas
zasyčal akoby na súhlas ťarchy, ktorú mu toto spojenie spôsobuje.
„Illidan je blízko. Urob s ním, čo uznáš za vhodné, no predtým ti
radím vypočuj ho, zisti od neho všetko, čo sa dá. Toto spojenie už
nebudem môcť udržať, keď budeš v Illidanovej blízkosti.“
„Môžem sa ťa aspoň spýtať, čo mi môže Illidan povedať?“ premlel
som rýchlo skôr ako by sa mi mohol hlas stratiť v hlave.
„Myslíme si, že vlastní poslednú zbraň.“ zasyčal naposledy hlas
a už sa mi neozval.
Povedal som Kuestu kam ideme. V diaľke sme obaja uvideli zlovestne
vyzerajúci vchod do zasneženej jaskyne. Ani jeden z nás nebol
nadšený, že tam máme ísť, ale obaja sme vedeli, že osud rasy
krvavých elfov je v našich rukách. Kuestu išiel popredu a ja som
vedel, že toto budem musieť zvládnuť sám. Sám ponesiem bremeno
spásy Silvermoonu a celého Quelthalasu.
Anubarak nebol nadšený z toho, že bude prvým, kto uvidí Arthasa za
posledné mesiace. Princ sedel na Ľadovom Tróne bez pohnutia celé
mesiace, s nikým nerozprával, nič nejedol ani sa nehýbal. Nik
k nemu nemal prístup a videli naň len wyrmy, ktoré krúžili ako
Ľadového Trónu a to len z veľkej výšky.
Anubarak čakal mnoho schodov pod trónom a rozmýšľal či Arthas
náhodou neumrel, keď už sa takú dlhú dobu nehýbe. Sám obrovský
pavúk nevedel čo sa robí. Celý Northrend bol ako tak zorganizovaný
i keď mŕtvolám nikto nedával príkazy. Anubarak tiež konal ako
uznal za vhodné, ale vnútri mal nepríjemný pocit akoby mu niekto
celý čas našepkával čo má urobiť.
Arthas mal na sebe helmu kráľa Lichov a svoje ťažké čierne
brnenie. Matne sa lesklo a už na prvý pohľad pôsobilo hrozivo.
Arthasova ruka sa pozdvihla a naznačila Anubarakovi, aby pristúpil
bližšie.
„To,
čo by niektorý nazvali život, zo mňa už dávno vyprchalo. Napriek
tomu sa neboj Anubarak, ešte nie som mŕtvy.“ prehovoril Arthas.
„Arthas,
myslel som si... nevedeli sme, čo sa ti stalo.“ zamrmlal Anubarak.
„Arthas,
kráľ Lichov.“ povedal Arthas. Jeho hlas bol hlboký a pokojný.
Anubaraka aj tak vystrašil, bolo v ňom niečo viac ako v temnom
princovi, s ktorým sa zoznámil pred rokom a pomohol mu sa
prebojovať až k Ľadovému Trónu.
„Arthas,
kráľ Lichov.“ zopakoval Anubarak a poslušne sklopil hlavu.
„Nemusíš sa mi klaňať. Ty a KelThuzad ste moji najvernejší
služobníci.“ Anubarak poznal licha len okrajovo. Nikdy ho nevidel,
ale poslal mu do Lordearonu vojsko diablov pekelných, aj keď si
nemohol spomenúť prečo a na čí rozkaz.
„Potreboval som kľud. Musel som si niečo vybaviť.“ pokračoval
Arthas. „Dlho som bojoval, ale nakoniec sa mi to podarilo. Vidíš
všetkých tých wyrmov?“ ukázal prstom nad seba bez toho, aby sa tam
sám pozrel. „To je len začiatok mnohých zmien, ktoré sa zrútia na
tento svet.“
„Prepáč, že ťa prerušujem kráľ lichov Arthas, ale prišiel som ti
doručiť dôležitú správu. Nejaký...“ začal Anubarak čo
najslušnejším tónom.
„Krvavý elf ti nemusí robiť starosť.“ prerušil pavúka Arthas. „Geritrun
bol dobrým služobníkom, no nemusel si ho zabiť. Ten krvavý elf by
premohol aj teba a tvoju armáda pavúkov.“
Anubarak bol prekvapený. Arthas nemohol vedieť nič o tom, čo sa
stalo, s nikým nebol v kontakte už celú večnosť.
„Ale
ten krvavý elf vraj vykúzlil fénixa. To znamená, že v Northrende
je veľmi silný mág, ktorého sa musíme zbaviť.“
„Ten
elf sa volá Tingoll. A neboj sa, nás priamo neohrozí.“
„Geritrun
prepravoval som sebou....“
„Guldanovu
lebku, ja viem. A teraz ju má Tingoll.“
„Odkiaľ to všetko vieš?“ vyzvedal Anubarak.
„Ľadový Trón opäť získava na sile a s ním aj ja.“ znela záhadná
Arthasova odpoveď. Viac Anubarakovi nepovedal.
„Mám
obavy, že lebku zničí. Potom sa stratí jej magická moc.“
„Čo
všetko vieš o Guldanovej lebke?“ spýtal sa pohŕdavo Arthas. „Guldan
nebol až tak veľký mág ako si všetci mysleli. Iste, ovládal
inváziu orkov, ale jeho pozostatky nemajú takú silu, aby nás
ochránili, takisto ako sa nedokázal ubrániť Guldan sám.“
Anubarakovi preblesklo hlavou, že pred Sargerasom by sa neubránil
nikto, ani samotný Arthas.
Tenké
zelené štrbiny v helme, kde mali byť Arthasove oči sa zlovestne
zaleskli, ako keby počul Anubarakovu nevyslovenú pochybnosť.
„Tingoll
Guldanovu lebku nezničí pokiaľ nenájde Illidana. Mimochodom ako
dobre je Illidan strážený?“
„Potreboval som diablov pekelných v boji, lebo nagy sa rozliezli
po celom Northrende a musíme bojovať...“ Anubarak sa zarazil.
„Nemyslíš si, že ten elf bude chcieť zaútočiť na miesto, kde
držíme Illidana?“
„Už
tam je.“ znela jednoduchá Arthasova odpoveď.
Anubarak okamžite utekal po schodoch dole z Ľadového Trónu, aby
dal príkaz svojim vojakom.
Illidanova skrýša sa nachádzala vo vnútri jaskyne, ktorá bola
vyhĺbená v strede planiny. Celú planinu tvorilo mnoho hrbolčekov
a malých kopcov, v jej samom strede bol trošku väčší kopec a do
neho vykopaný vchod k Illidanovi.
Pozrel som sa na obzor, Ľadový Trón stál dostatočne ďaleko, aby
ani wyrmovia nevideli, že sú krvaví elfovia práve tu. V okolí som
necítil rybí smrad typický pre nagy a vchod vôbec nikto nestrážil.
Neviem, či ma táto skutočnosť upokojila, alebo znervóznila.
Nemusel som sa cez nikoho prebíjať, ale zas žiadne nagy na stráži
vyzerali ako dokonalá pasca. Stáli sme pri desiatke ihličnanov,
ktoré boli momentálne jediné živé veci v okolí, teda okrem mňa a Kuestu.
„Zostaneš tu a postrážiš Guldanovu lebku.“ prikázal som môjmu
spoločníkovi.
„Sám
to nezvládneš, kto vie, čo všetko ťa vo vnútri čaká? Budeš
potrebovať pomoc.“ namietal Kuestu.
„Ak
by sme tam dole umreli obaja bolo by to zbytočné. Musíš tu ostať
a chrániť lebku. Ak sa do dvoch hodín nevrátim znič ju. Možno
nezomrie Illidan, ale zničíme aspoň zdroj jeho sily.“
„Mohol by som ti pomôcť, viem trochu bojovať.“ povedal Kuestu
a vytušil som, že chce ísť len preto, aby tu nezostal sám. Bol
akurát dobrý navigátor a matematik, ale pochybujem, že by mi
v prípadnom boji pomohol.
„Skry
sa pod tieto stromy, poskytnú ti aspoň aké také krytie. Maj sa
dobre, priateľ môj.“ Objatím som sa rozlúčil s Kuestu, akoby som
vedel, že vnútri tej jaskyne umriem a zišiel som niekoľko
zamrznutých schodov. Jaskyňa postupne klesala do podzemie. Zhlboka
som sa nadýchol mrazivého vzduchu a vkročil do nekonečnej temnoty
jaskynných chodieb.
Anubarak sa náhlil dole zamrznutými schodmi z Ľadového Trónu
a dával pozor, aby sa mu obrovská hmyzia noha nepošmykla. Bol
nahnevaný, ani sám nevedel prečo. Arthas vyzeral tak pokojne, keď
mu vravel, že krvavý elf chce oslobodiť Illidana. Povedal vôbec
oslobodiť? Alebo ho chce zabiť? To je teraz jedno, Anubarak
nenechal stráže v Illidanovom väzení a ak sa niečo stane bude to
jeho chyba. Čo je to Arthasovi jedno, že jeho úhlavný nepriateľ sa
môže dostať na slobodu? Obrovský pavúčí generál armády mŕtvych
nehodlal len tak stáť a prizerať sa.
Okamžite ako dobehol dole vyhľadal jedného z jeho pavúčích
kapitánov. Kapitán bol kus nadrozmerného hmyzu, ale vo veľkosti
Anubarakovi ani zďaleka nemohol konkurovať. Okamžite ako Anubaraka
zbadal klesol na štyri z jeho nôh do úklonu.
Anubarak sa ani neobťažoval ho nejak oslovovať, lebo vedel, že
momentálne ide hlavne o čas. Musia byť rýchlejší ako nagy.
„Zober všetkých svojich démonov pekelných a vráťte sa k Illidanovému
väzeniu. Zabite všetko čo sa hýbe.“
„Myslíte si, že sa nagy pokúšajú Illidana oslobodiť?“ spýtal sa
opatrne kapitán, aby Anubaraka ešte viac nerozčúlil.
„Ponáhľajte, nestrácajte čas so sprostými otázkami. Utekajte ako
vám to vaše mizerné nohy dovolia, inak vám ich osobne polámem.“
Kapitán si bol istý, že je toho Anubarak schopný. Zavolal všetkých
svojích ľudí. Pod jeho priamym velením sa v tábore pod Ľadovým
nachádzali zhruba dva tucty démonov pekelných. Takáto by mohla byť
schopná zastaviť niekoľko nág. Vyrazili späť k Illidanovému
väzeniu. Kapitán uvažoval ako sa mohli nagy dostať tak blízko.
Zvedovia hlásili ich tábory päť dní cesty od Illidanovej pozície,
preto aj stiahli stráže. Museli používať nejaké nové čary.
Anubarak sa bál Arthasa, ale kapitán sa bál Anubaraka. Bol svedkom
toho ako prebodol Geritruna a nechcel tak skončiť aj on.
Kolená sa mi triasli a nepravidelne som dýchal. V Illidanovej
skrýši sa mohli schovávať tie najhoršie príšery Northrendu, ale
môj tajný mentálny priateľ mi nechcel o nich nič povedať. Predtým
mi stále opakoval, že dostať sa k Illidanovi nebude problém, ale
ja som mal problém mu uveriť. Pre istotu som nerozsvietil svoju
magickú palicu a dúfal som, že si ma nič alebo nikto nevšimne,
lebo ani ja som nezaregistroval dosiaľ žiadnu aktivitu.
Tunely a chodby boli vyhĺbené démonmi pekelnými, na stenách bolo
vidieť škrabance ich pavúčich nôh. To mi prišlo divné, že sa
Illidan usídlil s tuneloch, kde pôvodne bývali pavúky. Postupoval
som hlbšie do podzemia a vzduch bol stále menej dýchateľný.
Postupne som začal pochybovať, či sa tu Illidan skutočne ukrýva.
Pripomínalo mi to väzenie, kde ho pôvodne uväznili, nikdy som ho
nevidel, ale z rozprávania som si ho vedel predstaviť. Jediné, čo
mi tu chýbalo boli stráže temných elfov. Ale ak by som ich aj
stretol, asi by ma hneď zastrelili. Pochyboval som, že sa nagy
usídlili až tak hlboko v podzemí, keď je ich prirodzeným
prostredím voda. Ten hlas sa musel mýliť, alebo ma tu možno poslal
schválne. Už som sa chcel otočiť, keď z jednej z bočných
chodbičiek vybehol uvítací večierok.
Celý
čas som išiel hlavnou chodbou a nevenoval som pozornosť tým
menším, lebo som sa domnieval, že sa Illidan bude schovávať v tej
najväčšej miestnosti jaskynného komplexu. Preto ma štyri tucty
pavúčích nôh, ktoré sa vyhrnuli z chodbičky prekvapili. Oprel som
sa o stenu a dúfal, že si ma šesť diablov pekelných nevšimne.
Pavúky mali naponáhľo, ani sa neobzreli mojim smerom a bežali
hlbšie do jaskyne, kde som mal namierené aj ja.
Nevedel som či pokračovať ďalej. Čo by Illidan robil v jaskyne,
ktorá sa hemží nemŕtvymi? Že by toto bola len malá skupinka, ktorá
tu dnu prenikla tak ako ja s tým istým cieľom – zabiť Illidana.
Ale kde sú potom všetky nagy, ktoré vždy Illidana sprevádzajú?
Zabili ich už nemŕtvi? Predtým ako by som odišiel som si musel to
musel overiť. Utekal som za diablami a zároveň som musel dávať
pozor, aby sa jeden z nich neotočil, všimol si ma a nabonzoval to
svojim osemnohým priateľom. Tak som sa snažil udržať sa za
diablami pekelnými, až som stratil pojem o tom, kde som.
Diabli pekelný sa zastavili na plošinke, ktorá stála v strede
rozľahlej chodby. Síce som sa nedostal tak blízko, aby som videl
celú jaskyňu, tak som si domyslel, že plošina slúžili
pravdepodobne ako pozorovacie stanovište, lebo z nej neviedla iná
cesta ako späť. Ja som na plošiny nevbehol, lebo by som skončil
rovno v náručí pavúkov, ale zastavil som sa v miestnosti pred ňou.
Oprel som sa o stenu a snažil sa načúvať ich konverzácii.
„Teraz sme sa najedli. Nestačilo to? Myslím... nemali by sme ísť
strážiť Illidana? Šéf bude naštvaný.“ povedal jeden z pavúkov
nervóznym hlasom.
„Slizké nagy. Nikdy by nebudú stačiť. Mám chuť na nejaké poriadne
mäso.“ Druhý diabol pekelný si odpľul.
„Nevravím, že nagijské mäso je chutné, ale máme isté povinnosti.“
„Illidan
sa nevládze ani pohnúť. Ten bastard by nikam neušiel, nemaj
strach.“
„Anubarak
odvolal väčšinu stráží, to znamená, že nič nehrozí. Nagy sú
niekoľko dní cesty od našich pozícii.“ pridal sa ďalší.
„Uvoľni sa a vychutnaj si dobrých netopierov.“
Posledné slovo som si domyslel, lebo kvôli následovnému škrekotu
som nič nepočul. Z konca jaskyne, na ktorej plošine stáli pavúky
sa vyrútili kŕdle obrovských netopierov. Môj výhľad na pavúkov sa
zakalil čiernou masou netopierov. Diebli pekelný vypľúvali
zelenkasté siete a chytali do nich netopiere a následne ich už
chrúmali vo svojich odporných papuliach. Nezdalo sa, že netopiere
venujú pozornosť že, niektorí z nich skončili v žalúdkoch
nemŕtvych pavúkov. Leteli ďalej po svojej trase a otrasne kvílili.
Takže
Illidan je v tejto jaskyni a diabli ho majú strážiť. To môže
znamenať len, že nemŕtvi zajali Illidana a teraz ho tu držia.
Musím ho nájsť a zabiť ho. Fakt, že je väzeň nič nemení na tom, že
podľa vízie Seahoin jeho smrť oslabí nagy a Silvermoon bude
v bezpečí. Illidan musí byť v jaskyni, do ktorej ústi jediná veľká
chodba. Doteraz som bežal cez hlavnú chodbu, ale v tejto
miestnosti som zabočil za diablami pekelnými a vyhol som sa
hlavnej chodbe. Na jej konci určite nájdem Illidana, v najhlbšej
pavúčej kobke.
Pretrel som si oči a poriadne zažmurkal. Až teraz som si uvedomil,
že táto miestnosť je úplne iná ako ostatné v jaskyni. Nebola
zlovestne tmavá, ale odrážalo sa v nej matné fialovkasté svetlo.
Na moje prekvapenie svetlo vychádzalo z kopy vajíčiek, ktoré boli
roztrúsené po zemi. Pokladal som za zázrak, že som pri behu cez
miestnosť ani jedno z nich nerozbil. Uhol som nohou, ktorá bola
nebezpečne blízko k vajíčku, ale urobil som to tak nešťastne, že
som kopol do vajíčka za mnou. Bál som sa toho, čo sa v tých
vajciach skrýva, neboli normálnej veľkosti, ale každé malo skoro
pol metra a keď som do jedného kopol vyliala sa z neho fialová
tekutina a nejaký čierny chuchvalec nôh, ktorý sa radšej bližšie
neskúmal.
Diabli pekelní sa naďalej mľaskavo kŕmili okrídlenými sústami
a nezaregistrovali, že som rozbil jedno z vajec. Nebola to príliš
veľká strata, keďže ich tu boli tisíce, ale aj tak som mal pocit,
že ak by to pavúky zistili istotne by neboli potešené. Potešený
nebol ani veľký chrobák, ktorý sa ku mne priplazil odniekiaľ
z kopy vajec. Bol plochý a nízky, ale na dĺžku mohol mať aj meter
a pol, strach vo mne vzbudili jeho klepetovité ústa. Nevyzeralo,
že sa jedná o príliš inteligentnú bytosť. Akonáhle uvidel rozbité
vajce rýchlymi cupitavými krokmi sa blížil ku mne a cvakal
klepetami.
Prvá
vec, čo ma napadla bola udrieť ho. Palica vrazila chrobákovi do
hlavy, ale ten sa iba nevrlo posunul trochu dozadu. Už sa mi vrhal
na nohy, keď som uskočil a vyriekol kúzlo.
„Gmboh
Sellpee Fehr.“ Mäsožravý chrobák zhorel v ohnivom kruhu
a s ním aj desiatka vajec. Zlá správa bola, že keď sa chrobák
zmietal v smrteľných plameňoch praskavo zakvílil. Bolo mi jasné,
že ten zvuk bol iný ako kvílenie netopierov a prenikavejší, lebo
som z plošiny počul:
„Počuli ste to aj vy?“ zaznel hlas diabla pekelného.
„Znelo to ako Anubarakovi potomkovia.“
Naprázdno som preglgol. Bol som práve v liahni Anubaraka,
najmocnejšieho Arthasovho generála v Northrende. Ak ma tieto
pavúky nezabijú, tak sa o to Anubarak určite osobne postará.
A zdalo sa, že šesť diablov pekelných sa rozhodlo, že sa prestanú
kŕmiť a prídu ma odrovnať.
O úteku nebolo ani reči. Skôr ako som sa spamätal pavúky už boli
v miestnosti, ich zrak bol v tme omnoho lepší, ani si nemuseli
zvykať na fialovkastú tmu a už sa po mne vrhli. Bez jediného slova
po mne vyštartoval jeden diabol. Poslal som mu naproti jednu
ohnivú guľu, ktorá ho spoľahlivo vyradila z boja aj zo života.
Ostatní neboli taká ľahká obeť, kým ja som sa bavil s ohnivými
guľami každý jeden z nich po mne vystrelil lepkavú zelenú sieť.
Dve ma minuli, no tri siete stačili na to, aby ma pricvakli k zemi
a nedovolil mi sa ani pohnúť.
Pavúky sa postavili nado mňa a spýtali sa:
„Kto
si? Prišiel si oslobodiť Illidana? Nie si ty jeden z Kael’Thasových
krvavých elfov?“
„Určite prišiel oslobodiť vodca. Prašivé špicaté ucho.“
„Zabijeme ho.“
„Počkaj, najprv sa ho spýtame. Koľko vás tu je?“
„Som
tu na vlastnú päsť.“ precedil som pomedzi zuby.
„To
ti máme veriť?“ zasmial sa jeden z pavúkov. Ostatní sa zatvárili
znepokojene.
„Čo
keď nagy už vedia, že sú stráže oslabené? Čo keď tu posielajú
špehov, aby si overili koľko nás tu je a potom zaútočia?“
„Musíme ísť za Anubarakom. Mal by vedieť o tomto špehovi.“
Najväčší z diablov pekelných sa zarazil: „ Nespomínate si na
Geritruna? Predtým ako ho Anubarak zabil vravel o krvavom elfovi,
ktorý ho prepadol a ukradol Guldanovu lebku. Vraj bol sám.“
všetkým sa rozžiarili oči. Dvadsať párov očí, štyri od každého
diabla sa upierali na mňa a skúmali, či nemám pod šatami a vrstvou
siete Guldanovu lebku.
„Určite to bude tento. Kde máš lebku, elf?“
„Zabime ho a potom ho prehľadáme. Anubarak bude potešený.“ povedal
pavúk, ktorý mal okolo úst plno malých ostňov a pristúpil o krok
ku mne.
„Nie,
ak ju niekde skryl mŕtvy nám bude nanič.“ Prikázal najväčší diabol
pekelný.
„Sú
spôsoby ako prinútiť hovoriť aj mŕtvych.“
„Zo
všetkého najskôr musíme oboznámiť Anubaraka. Pôjdeme za ním
k Ľadovému Trónu a povieme mu o elfovi a dovedieme posily.“
povedal najväčší diabol pekelný. „Strážte ho a nezabíjajte.“
Dvojica diablov pekelných opustila miestnosť, aby podala hlásenie
generálovi Anubarakovi a ja som zostal bezbranný ležať na zemi.
Chvíľu bolo absolútne ticho, žiadny z pavúkov nič nevravel len
chladne postávali v matnom fialovom svetle a hľadeli na mňa.
„Aj
tak ho zabime.“ povedal pavúk s ostňami asi desať minút potom ako
prví dvaja odišli. V očiach sa mu zračila túžba po krvi.
„Počul si, že ho máme nechať na pokoji. Anubarak ho bude chcieť
vypočuť.“
„Vôbec ma to nezaujíma. Zabil mi brata.“ Pozrel sa na pavúka,
ktorého spálila moja ohnivá guľa. Títo nemŕtvi diabli sa rodili po
stovkách a nemyslel som si, že niekedy si môžu zapamätať každého
súrodenca, ktorého majú, ale tento bol asi rodinne založený, skôr
ako ho jeho dvaja partneri stihli zastaviť zdvihol špicatú pavúčiu
nohu a vrazil mi ju do lebky.
Ak by
som si predtým nezašepkal slová Liehj Sgto Rispit
bol by som už mŕtvy. Pavúky sa premenili na priesvitných duchov
a nehmotná pavúčia noha mi preletela hlavou až natrafila na tvrdú
zem. Diabol pekelnú sa pokúsil ešte niekoľko ráz zašliapnuť ma,
ale jeho noha svišťala cezo mňa ako jemný vánok a ja som nič
necítil. Pavúk sa pozrel na oboch svojich druhov a tí boli rovnako
priesvitní ako on. Diabli pekelní sa snažila navzájom dotknúť, ale
ich priesvitné telá cez všetko prešli. Osem odporných očí
vyvaľovali od úžasu a len nepravidelne dýchali, ak je vôbec možné,
aby nemŕtvy pavúk dýchal.
Vyhnanie spôsobilo, že hmotná stránka nepriateľov, či kohokoľvek,
proti ktorému bolo použité sa zmení na priehľadného ducha
neschopného spôsobiť fyzickú ujmu na zdraví. Takto očarený
nepriateľ takisto nemohol byť zranený klasickými zbraňami. Bol
voči nim úplne imúnny, ale zato veľmi náchylný na kúzelnú bolesť
a mágia bola jediné, čo ho v takomto stave mohlo zabiť.
Rozpálil som kúzlom palicu a prepálil siete, ktoré ma spútavali.
Diabli pekelný sa naďalej snažili prísť na to, čo sa im stalo
a mňa si nevšímali. Nechcel som, aby si príliš trápili myseľ, tak
jeden po druhom zhoreli v ich duchovnej forme a doslova sa
vyparili. Konečne som mal voľné pole pôsobnosti.
Musel
som sa ponáhľať. Ktovie kedy sa diabli pekelní vrátia aj
s posilami a možno samotným Anubarakom. Zostávalo mi už len nájsť
Illidana a ukončiť to raz a navždy. Vybral som sa hlavnou chodbou
úplne na koniec jaskyne. Ten neležal príliš hlboko a pár minút
rýchlej chôdze som dorazil do konečnej a najtemnejšej miestnosti
v jaskynnom komplexe.
Fialové pavučiny sa tiahli po stenách celej miestnosti a tvorili
obrovské neforemné chuchvalce. Vyzeralo to, že sa nenachádzam
v jaskyni, ale vo svete pavúkov a som v ňom lapený ako mucha.
Tento výraz skôr platil na druhú osobu, ktorá tu bola so mnou.
Oproti mne visel na stene Illidan, siete mu omotávali celé telo
a trčala z nich len jeho hlava a konce chodidiel.
Illidan nebol tým hrôzostrašným mutantom démona a temného elfa,
o ktorom som toľko počul. Vyzeral ako úplne obyčajný temný elf,
husté čierne vlasy mal rozstrapatené a polepené v pavučine, jeho
tvár bola vyziabnutá a vyzeral úplne zoslabnutý. Toto mal byť ten
obávaný polodémon, ktorý chcel zničiť rasu krvavých elfov?
Podišiel som pár krokov bližšie. Illidan mal cez oči previazanú
čiernu šatku, počul som, že je slepý, ale v jeho démonej mutácii
mu vraj spoza šatky svietili krvavočervené oči, ktorých pohľad bol
smrteľný. Samozrejme že historky sa vždy preháňali, ale Illidan
bol predtým určite hrozivejší. Asi ho väznenie vyčerpalo, vyzeral
ako starec na smrteľnej posteli.
„Konečne niekto prišiel. Myslel som si, že do konca sveta
neuvidímnič iné ako nemŕtvych.“ prehovoril Illidan. Aj jeho hlas
znel vyčerpane a staro, ale napriek tomu v ňom bolo niečo
upokojujúce. „Poslal ťa Kael’Thas, aby ukončil moje trápenie?“
„Prečo by ma mal posielať Kael’Thas?“ spýtal som sa po chvíli
ticha.
„Nie
si jeden z jeho krvavých elfov, mágov?“ povedal Illidan. Znelo to
ako konštatovanie, nie otázka.
„Ako
viete, kto som? Ste predsa slepý.“ odvetil som zmätene. Hneď nato
som si uvedomil, ako zdvorilo ho oslovujem. Na Illidanovi bolo
niečo, čo vo mne vyvolalo úctu.
„Nemusím mať oči, aby som videl. Na tomto svete je mnoho vecí,
ktoré sa ti odhalia až potom, keď oslepneš. Zrak tvorí neviditeľnú
oponu medzi ilúziou a porozumením.“ Zdalo sa mi, že tie slová
nosím v hlave neustále a dobre ich poznám, ale napriek tomu som
vôbec nerozumel čo Illidan povedal. „Zabiješ ma hneď?“ povedal
Illidan napokon odzbrojujúco a ja som mu musel hneď poskytnúť
odpoveď.
Nevedel som, čo povedať. Viem, že som sa sem teperil toľkú diaľku,
toľko skvelých elfov umrelo a toľko krvi bolo preliatej, ale moja
rozhodnosť zabiť Illidana sa pomaly vytrácala.
„Ja... áno, musím vás zabiť pre dobro Silvermoonu.“ Povedal som
Illidanovi, no pritom som sa díval do zeme. Akoby som sa mu
nemohol pozrieť do neexistujúcich očí, ktoré ma podľa môjho pocitu
neustále prebodávali.
Illidan akoby nerozumel, prečo som ho vlastne prišiel zabiť. Nič
viac som mu k tomu nepovedal. Premeral si ma ešte raz a in on
sklonil hlavu.
„Rob
ako musíš. Mohol by som ťa predtým o niečo požiadať?“ zašepkal
Illidan, ale mne sa to zdalo tak nástojčivé, že som hneď odvetil:
„Samozrejme, pane.“ Pane, že pane, preboha, už som h začal
oslovovať úctivejšie pomaly ako kráľa Silvermoonu.
„Ukáž
mi ešte raz povrch. Chcem sa nadýchať čerstvého vzduchu a nechať
slnečné lúče, aby sa dotýkali mojej pokožky. Viac ako polovicu
svojho života som bol uväznený v podzemí. Keď som sa odtiaľ
dostal, ani som sa nestačil poriadne nadýchnuť a opäť ma tu
uvrhli.“
Zarazil som sa. Illidan chce, aby som ho uvoľnil z pavučín. Možno
to je len trik, aby ma následne zabil. Jeho stav bol taký
zúbožený, že som neveril, že by dokázal proti mne čo i len
zdvihnúť ruku. Vlastne som pokladal za zázrak, že sa so mnou
rozprával, tie pavučiny museli byť napustené nejakým jedom, ktorý
sa mu postupne dostával do tela.
Illidan akoby vytušil moje pochybnosti a dodal: „Prisahám, že ti
nič nespravím. Viem, že o tom pochybuješ, po tom všetkom čo si
iste počul. Prisahám ti, že sa ťa ani nedotknem, napokon,
v takomto stave asi ani nebudem môcť chodiť.“
S tichým smutným „Dobre“ som prepálil sieť, ktorá väznila Illidana.
Ak by mal v sebe viac života istotne by ju dokázal roztrhnúť aj
sám. Illidan spadol na zem. Oprel sa rukami o pavučinami pokrytú
podlahu a kľakol si na kolená. Vyššie sa už bez mojej pomoci
nedokázal postaviť. Podoprel som ho a viedol von z jaskyne.
Môj
úhlavný nepriateľ kráčal teraz popri mne a ja som ho podopieral
ako mladík starenku na prechode. Nedokázal som uveriť, že by tento
temný elf dokázal veliť všetkým nagám a chcieť nás zabiť. Bol taký
slabý. Ľutoval som ho, že je v takom stave a zároveň som si ho
ctil, že tak dlho vydržal nažive. Na modrastom tele mal množstvo
zranení. Okrem sečných a bodných zranení, ktoré zrejme utrpel
v boji sa mu v strede hrude vynímala krvavá škvrna. Táto rana sa
ešte stále nezahojila a vyzeralo, že mokvá. Akoby z Illidana
vytrhli srdce.
Nedokázal som uveriť ako sa karta obrátila. Vyviedol som Illidana
až k vstupu z jaskyne a nič nás cestou nenapadlo. Zacítil som
závan čerstvého vzduchu.
Dvaja
diabli pekelní sa náhlili z Illidanového väzenia priamo k ľadovému
Trónu, lebo tam odišiel Anubarak. Mal by vedieť, že chytili elfa,
ktorý pravdepodobne ukradol Guldanovu lebku. Obaja utekali tak
rýchlo, že medzery v snehu medzi ich krokmi boli omnoho väčšie ako
obyčajne. Anubarak by chcel aby mu to okamžite povedali.
Zrazu
zastali. Pred sebou uvideli viac ako dvadsať ich súkmeňovcov ako
sa rovnako rýchlym tempom blížia k nim. V okamihu ako sa ocitli na
svojej úrovni obe skupinky zastali.
„Ako
to, že ste opustili svoje pozície?“ zreval kapitán s vražednou
túžbou prebodnúť niekoho, kto je za tento zhon zodpovedný.
„Chytili sme krvavého elfa ako sa pokúša oslobodiť Illidana.
Musíme túto správu odovzdať Anubarakovi.“ odpovedali.
„Anubarak
už o ňom vie, preto poslal nás, aby sme zaistili, že Illidan
zostane tam kde má. Vrátite sa s nami na svoje stanovište.“
Dvaja
diabli pekelní neodporovali. Anubaraka sa báli viac ako kapitána,
ale kapitán bol teraz hneď vedľa nich a Anubarak vzdialený na míle
ďaleko. Kládli si otázku, prečo Anubarak poslal toľko diablov
pekelných proti jednému elfovi. Jediná odpoveď, ktorá ich napadla,
že elf tam predsa len nie je sám a má posily. A tie posily teraz
idú odstrániť.
Keďže
som nikdy nebol v tak hlbokej jaskyni, nevedel som aký príjemný
pocit to bude nadýchnuť sa znovu čistého, síce trochu chladného
vzduchu. Aj Illidana akoby vzduch trochu vzpružil a už sa
neopieral o mňa celou váhou svojho tela. Pred jaskyňou nebolo ani
živej duše. Myslel som si, že Kuestu tu bude čakať celý nedočkavý,
ale asi poslúchol moju radu a zostal skrytý v miniatúrnom lesíku.
Podišiel som s Illidanom bližšie k stromom s nádejou, že nájdem
navigátora, ale našiel som niekoho iného.
Seahoin mala na sebe tie isté šaty, ako naposledy na lodi. Síce
všetko na nej bolo potrhané a zohyzdené, stále vyžarovala krásou
elfskej princeznej. Pokožka na tvári sa jej na mnohých miestach
potrhala a jej vlasy nikdy neboli také strapaté.
Illidan sa nedokázal udržať na nohách a klesol do snehu. Ani som
sa ho nepokúšal zachytiť, taký som bol prekvapený, že vidím
Seahoin. Myslel som si, že je už dávno mŕtva. Ja som prežil pád
z lode, tak prečo by ho neprežila aj ona? Ústa som mal slabo
pootvorené a s výrazom pohana, ktorému sa zjavil boh som sa na ňu
pozeral.
Seahoin venovala krátky pohľad Illidanovi a jemne ku mne natiahla
ruku. Nevystrela ju úplne, ale bolo vidieť, že niečo odo mňa
potrebuje. Pokrčila snehobiele tenké prsty na ruke a skĺzla sa jej
z nich malá kvapôčka. Padla do snehu a zafarbila ho do červena,
farbou krvi.
|