I. diel  |  II. diel  |  III. diel  |  IV. diel  |  V. diel  |  VI. diel  | VII. diel  | autor

 
 
 

Warcraft:

Mágia Krvavých Elfov IV

 

        Keď si tak zaspomínam na svoju mladosť nikdy som nechcel byť dobrodruhom. Túlať sa z krajiny do krajiny a konať odvážne skutky nikdy nebol môj sen. Vždy som preferoval nejaké dobre, vysoko postavené miesto, kde by som spokojne sedel na nádhernom koženom kresle a rozdával príkazy. Stať sa mágom vyzeralo ako dobrý ťah, mágovia vždy všetkému šéfovali a boli neskutočne múdri. Mnohí z nich písali knihy o svojej múdrosti. Začiatky boli plné kúziel a adrenalínu, ale myslel som si, že s vyšším vekom sa to postupne ukľudní. Ja sa stanem uznávaním a len moje meno bude budiť rešpekt.

Bohužiaľ prišla vojna. Pohroma zmietla celý Lordearon aj Quelthalas a takisto aj moje sny. Dni naplnili boje s nemŕtvymi a o holý život. Keď sa k nám po rokoch vojny dostala informácia, že bol Archimond porazený všetci boli šťastní. Mysleli sme si, že skončil čas bolesti smrti a opäť sa obnoví radostný kolobeh života. No kde jeden silný nepriateľ padol, nový dvaja povstali. Arthasove vojská v Lordearone stále ohrozovali ľudí a na náš národ krvavých elfov doľahla Illidanova zloba.

Akokoľvek som chcel viesť pokojný život, vojna dopadla na moje plecia a bolo mojim osudom ju niesť. Odkedy našu loď Bloodwind zničil vodný wyrm som bol v tom sám. Potuloval som sa Northrendom a snažil sa nájsť Illidana. Jediným spoločníkom mi bol Kuestu. Aj keď som mu dal do opatery Guldanovu lebku nevyzeral, že v prípade boja mi bude oporou. Prítomnosť lebky ho aspoň napĺňala mágiou, po ktorej tak besnel. Nezbláznil sa.

Mohol som sa túlať celé mesiace a nevedel by som kam presne ísť, ak by nebolo môjho tajomného radcu. Stále sa ozýval v mojej hlave a ukazoval mi cestu.

„Už si veľmi blízko. Illidan je v jaskyni hneď za týmto kopcom.“ znel hlas v mojej hlave.

„Má okolo seba nejaké stráže?“ spýtal som sa potichu, aby Kuestu nepočul, že rozprávam sám zo sebou. Môj radca mi zakázal, aby som svojmu spoločníkovi o ňom povedal. Vravel, že by ho to zbytočne rozrušilo a možno by mi ani neuveril.

„Jeho obrana zoslabla. Už sa o neho neboja tak ako kedysi. Asi si myslia, že tu sa k nemu nik nedostane.“

„Kto si to myslí?“ pýtal som sa.

„Všetko, čo potrebuješ vedieť som ti povedal. Už som ti hovoril ako sa máš k nemu dostať a ako poraziť jeho stráže.“ zatriasol sa hlas.

„Kedy už prestaneš so mnou hovoriť v hádankách? Stále si mi nepovedal svoje meno a prečo mi pomáhaš.“

„Nepomohol som ti získať Guldanovu lebku? Nepreukázal som ti svoje dobré úmysly?“ spýtal sa ma rozčúlene hlas.

„Áno, ale... Musíš byť mocný, veľmi mocný. Udržovať telepatické spojenie taký dlhý čas vyžaduje obrovskú silu.“

Hlas zasyčal akoby na súhlas ťarchy, ktorú mu toto spojenie spôsobuje. „Illidan je blízko. Urob s ním, čo uznáš za vhodné, no predtým ti radím vypočuj ho, zisti od neho všetko, čo sa dá. Toto spojenie už nebudem môcť udržať, keď budeš v Illidanovej blízkosti.“

„Môžem sa ťa aspoň spýtať, čo mi môže Illidan povedať?“ premlel som rýchlo skôr ako by sa mi mohol hlas stratiť v hlave.

„Myslíme si, že vlastní poslednú zbraň.“ zasyčal naposledy hlas a už sa mi neozval.

Povedal som Kuestu kam ideme. V diaľke sme obaja uvideli zlovestne vyzerajúci vchod do zasneženej jaskyne. Ani jeden z nás nebol nadšený, že tam máme ísť, ale obaja sme vedeli, že osud rasy krvavých elfov je v našich rukách. Kuestu išiel popredu a ja som vedel, že toto budem musieť zvládnuť sám. Sám ponesiem bremeno spásy Silvermoonu a celého Quelthalasu.

Anubarak nebol nadšený z toho, že bude prvým, kto uvidí Arthasa za posledné mesiace. Princ sedel na Ľadovom Tróne bez pohnutia celé mesiace, s nikým nerozprával, nič nejedol ani sa nehýbal. Nik k nemu nemal prístup a videli naň len wyrmy, ktoré krúžili ako Ľadového Trónu a to len z veľkej výšky.

Anubarak čakal mnoho schodov pod trónom a rozmýšľal či Arthas náhodou neumrel, keď už sa takú dlhú dobu nehýbe. Sám obrovský pavúk nevedel čo sa robí. Celý Northrend bol ako tak zorganizovaný i keď mŕtvolám nikto nedával príkazy. Anubarak tiež konal ako uznal za vhodné, ale vnútri mal nepríjemný pocit akoby mu niekto celý čas našepkával čo má urobiť.

Arthas mal na sebe helmu kráľa Lichov a svoje ťažké čierne brnenie. Matne sa lesklo a už na prvý pohľad pôsobilo hrozivo. Arthasova ruka sa pozdvihla a naznačila Anubarakovi, aby pristúpil bližšie.

„To, čo by niektorý nazvali život, zo mňa už dávno vyprchalo. Napriek tomu sa neboj Anubarak, ešte nie som mŕtvy.“ prehovoril Arthas.

„Arthas, myslel som si... nevedeli sme, čo sa ti stalo.“ zamrmlal Anubarak.

„Arthas, kráľ Lichov.“ povedal Arthas. Jeho hlas bol hlboký a pokojný. Anubaraka aj tak vystrašil, bolo v ňom niečo viac ako v temnom princovi, s ktorým sa zoznámil pred rokom a pomohol mu sa prebojovať až k Ľadovému Trónu.

„Arthas, kráľ Lichov.“ zopakoval Anubarak a poslušne sklopil hlavu.

„Nemusíš sa mi klaňať. Ty a KelThuzad ste moji najvernejší služobníci.“ Anubarak poznal licha len okrajovo. Nikdy ho nevidel, ale poslal mu do Lordearonu vojsko diablov pekelných, aj keď si nemohol spomenúť prečo a na čí rozkaz.

„Potreboval som kľud. Musel som si niečo vybaviť.“ pokračoval Arthas. „Dlho som bojoval, ale nakoniec sa mi to podarilo. Vidíš všetkých tých wyrmov?“ ukázal prstom nad seba bez toho, aby sa tam sám pozrel. „To je len začiatok mnohých zmien, ktoré sa zrútia na tento svet.“

„Prepáč, že ťa prerušujem kráľ lichov Arthas, ale prišiel som ti doručiť dôležitú správu. Nejaký...“ začal Anubarak čo najslušnejším tónom.

„Krvavý elf ti nemusí robiť starosť.“ prerušil pavúka Arthas. „Geritrun bol dobrým služobníkom, no nemusel si ho zabiť. Ten krvavý elf by premohol aj teba a tvoju armáda pavúkov.“

Anubarak bol prekvapený. Arthas nemohol vedieť nič o tom, čo sa stalo, s nikým nebol v kontakte už celú večnosť.

„Ale ten krvavý elf vraj vykúzlil fénixa. To znamená, že v Northrende je veľmi silný mág, ktorého sa musíme zbaviť.“

„Ten elf sa volá Tingoll. A neboj sa, nás priamo neohrozí.“

„Geritrun prepravoval som sebou....“

„Guldanovu lebku, ja viem. A teraz ju má Tingoll.“

„Odkiaľ to všetko vieš?“ vyzvedal Anubarak.

„Ľadový Trón opäť získava na sile a s ním aj ja.“ znela záhadná Arthasova odpoveď. Viac Anubarakovi nepovedal.

„Mám obavy, že lebku zničí. Potom sa stratí jej magická moc.“

„Čo všetko vieš o Guldanovej lebke?“ spýtal sa pohŕdavo Arthas. „Guldan nebol až tak veľký mág ako si všetci mysleli. Iste, ovládal inváziu orkov, ale jeho pozostatky nemajú takú silu, aby nás ochránili, takisto ako sa nedokázal ubrániť Guldan sám.“

Anubarakovi preblesklo hlavou, že pred Sargerasom by sa neubránil nikto, ani samotný Arthas.

Tenké zelené štrbiny v helme, kde mali byť Arthasove oči sa zlovestne zaleskli, ako keby počul Anubarakovu nevyslovenú pochybnosť.

„Tingoll Guldanovu lebku nezničí pokiaľ nenájde Illidana. Mimochodom ako dobre je Illidan strážený?“

„Potreboval som diablov pekelných v boji, lebo nagy sa rozliezli po celom Northrende a musíme bojovať...“ Anubarak sa zarazil. „Nemyslíš si, že ten elf bude chcieť zaútočiť na miesto, kde držíme Illidana?“

„Už tam je.“ znela jednoduchá Arthasova odpoveď.

Anubarak okamžite utekal po schodoch dole z Ľadového Trónu, aby dal príkaz svojim vojakom.

Illidanova skrýša sa nachádzala vo vnútri jaskyne, ktorá bola vyhĺbená v strede planiny. Celú planinu tvorilo mnoho hrbolčekov a malých kopcov, v jej samom strede bol trošku väčší kopec a do neho vykopaný vchod k Illidanovi.

Pozrel som sa na obzor, Ľadový Trón stál dostatočne ďaleko, aby ani wyrmovia nevideli, že sú krvaví elfovia práve tu. V okolí som necítil rybí smrad typický pre nagy a vchod vôbec nikto nestrážil. Neviem, či ma táto skutočnosť upokojila, alebo znervóznila. Nemusel som sa cez nikoho prebíjať, ale zas žiadne nagy na stráži vyzerali ako dokonalá pasca. Stáli sme pri desiatke ihličnanov, ktoré boli momentálne jediné živé veci v okolí, teda okrem mňa a Kuestu.

„Zostaneš tu a postrážiš Guldanovu lebku.“ prikázal som môjmu spoločníkovi.

„Sám to nezvládneš, kto vie, čo všetko ťa vo vnútri čaká? Budeš potrebovať pomoc.“ namietal Kuestu.

„Ak by sme tam dole umreli obaja bolo by to zbytočné. Musíš tu ostať a chrániť lebku. Ak sa do dvoch hodín nevrátim znič ju. Možno nezomrie Illidan, ale zničíme aspoň zdroj jeho sily.“

„Mohol by som ti pomôcť, viem trochu bojovať.“ povedal Kuestu a vytušil som, že chce ísť len preto, aby tu nezostal sám. Bol akurát dobrý navigátor a matematik, ale pochybujem, že by mi v prípadnom boji pomohol.

„Skry sa pod tieto stromy, poskytnú ti aspoň aké také krytie. Maj sa dobre, priateľ môj.“ Objatím som sa rozlúčil s Kuestu, akoby som vedel, že vnútri tej jaskyne umriem a zišiel som niekoľko zamrznutých schodov. Jaskyňa postupne klesala do podzemie. Zhlboka som sa nadýchol mrazivého vzduchu a vkročil do nekonečnej temnoty jaskynných chodieb.

Anubarak sa náhlil dole zamrznutými schodmi z Ľadového Trónu a dával pozor, aby sa mu obrovská hmyzia noha nepošmykla. Bol nahnevaný, ani sám nevedel prečo. Arthas vyzeral tak pokojne, keď mu vravel, že krvavý elf chce oslobodiť Illidana. Povedal vôbec oslobodiť? Alebo ho chce zabiť? To je teraz jedno, Anubarak nenechal stráže v Illidanovom väzení a ak sa niečo stane bude to jeho chyba. Čo je to Arthasovi jedno, že jeho úhlavný nepriateľ sa môže dostať na slobodu? Obrovský pavúčí generál armády mŕtvych nehodlal len tak stáť a prizerať sa.

Okamžite ako dobehol dole vyhľadal jedného z jeho pavúčích kapitánov. Kapitán bol kus nadrozmerného hmyzu, ale vo veľkosti Anubarakovi ani zďaleka nemohol konkurovať. Okamžite ako Anubaraka zbadal klesol na štyri z jeho nôh do úklonu.

Anubarak sa ani neobťažoval ho nejak oslovovať, lebo vedel, že momentálne ide hlavne o čas. Musia byť rýchlejší ako nagy.

„Zober všetkých svojich démonov pekelných a vráťte sa k Illidanovému väzeniu. Zabite všetko čo sa hýbe.“

„Myslíte si, že sa nagy pokúšajú Illidana oslobodiť?“ spýtal sa opatrne kapitán, aby Anubaraka ešte viac nerozčúlil.

„Ponáhľajte, nestrácajte čas so sprostými otázkami. Utekajte ako vám to vaše mizerné nohy dovolia, inak vám ich osobne polámem.“

Kapitán si bol istý, že je toho Anubarak schopný. Zavolal všetkých svojích ľudí. Pod jeho priamym velením sa v tábore pod Ľadovým nachádzali zhruba dva tucty démonov pekelných. Takáto by mohla byť schopná zastaviť niekoľko nág. Vyrazili späť k Illidanovému väzeniu. Kapitán uvažoval ako sa mohli nagy dostať tak blízko. Zvedovia hlásili ich tábory päť dní cesty od Illidanovej pozície, preto aj stiahli stráže. Museli používať nejaké nové čary. Anubarak sa bál Arthasa, ale kapitán sa bál Anubaraka. Bol svedkom toho ako prebodol Geritruna a nechcel tak skončiť aj on.

Kolená sa mi triasli a nepravidelne som dýchal. V Illidanovej skrýši sa mohli schovávať tie najhoršie príšery Northrendu, ale môj tajný mentálny priateľ mi nechcel o nich nič povedať. Predtým mi stále opakoval, že dostať sa k Illidanovi nebude problém, ale ja som mal problém mu uveriť. Pre istotu som nerozsvietil svoju magickú palicu a dúfal som, že si ma nič alebo nikto nevšimne, lebo ani ja som nezaregistroval dosiaľ žiadnu aktivitu.

Tunely a chodby boli vyhĺbené démonmi pekelnými, na stenách bolo vidieť škrabance ich pavúčich nôh. To mi prišlo divné, že sa Illidan usídlil s tuneloch, kde pôvodne bývali pavúky. Postupoval som hlbšie do podzemia a vzduch bol stále menej dýchateľný. Postupne som začal pochybovať, či sa tu Illidan skutočne ukrýva. Pripomínalo mi to väzenie, kde ho pôvodne uväznili, nikdy som ho nevidel, ale z rozprávania som si ho vedel predstaviť. Jediné, čo mi tu chýbalo boli stráže temných elfov. Ale ak by som ich aj stretol, asi by ma hneď zastrelili. Pochyboval som, že sa nagy usídlili až tak hlboko v podzemí, keď je ich prirodzeným prostredím voda. Ten hlas sa musel mýliť, alebo ma tu možno poslal schválne. Už som sa chcel otočiť, keď z jednej z bočných chodbičiek vybehol uvítací večierok.

Celý čas som išiel hlavnou chodbou a nevenoval som pozornosť tým menším, lebo som sa domnieval, že sa Illidan bude schovávať v tej najväčšej miestnosti jaskynného komplexu. Preto ma štyri tucty pavúčích nôh, ktoré sa vyhrnuli z chodbičky prekvapili. Oprel som sa o stenu a dúfal, že si ma šesť diablov pekelných nevšimne. Pavúky mali naponáhľo, ani sa neobzreli mojim smerom a bežali hlbšie do jaskyne, kde som mal namierené aj ja.

Nevedel som či pokračovať ďalej. Čo by Illidan robil v jaskyne, ktorá sa hemží nemŕtvymi? Že by toto bola len malá skupinka, ktorá tu dnu prenikla tak ako ja s tým istým cieľom – zabiť Illidana. Ale kde sú potom všetky nagy, ktoré vždy Illidana sprevádzajú? Zabili ich už nemŕtvi? Predtým ako by som odišiel som si musel to musel overiť. Utekal som za diablami a zároveň som musel dávať pozor, aby sa jeden z nich neotočil, všimol si ma a nabonzoval to svojim osemnohým priateľom. Tak som sa snažil udržať sa za diablami pekelnými, až som stratil pojem o tom, kde som.

Diabli pekelný sa zastavili na plošinke, ktorá stála v strede rozľahlej chodby. Síce som sa nedostal tak blízko, aby som videl celú jaskyňu, tak som si domyslel, že plošina slúžili pravdepodobne ako pozorovacie stanovište, lebo z nej neviedla iná cesta ako späť. Ja som na plošiny nevbehol, lebo by som skončil rovno v náručí pavúkov, ale zastavil som sa v miestnosti pred ňou. Oprel som sa o stenu a snažil sa načúvať ich konverzácii.

„Teraz sme sa najedli. Nestačilo to? Myslím... nemali by sme ísť strážiť Illidana? Šéf bude naštvaný.“ povedal jeden z pavúkov nervóznym hlasom.

„Slizké nagy. Nikdy by nebudú stačiť. Mám chuť na nejaké poriadne mäso.“ Druhý diabol pekelný si odpľul.

„Nevravím, že nagijské mäso je chutné, ale máme isté povinnosti.“

„Illidan sa nevládze ani pohnúť. Ten bastard by nikam neušiel, nemaj strach.“

„Anubarak odvolal väčšinu stráží, to znamená, že nič nehrozí. Nagy sú niekoľko dní cesty od našich pozícii.“ pridal sa ďalší.

„Uvoľni sa a vychutnaj si dobrých netopierov.“

Posledné slovo som si domyslel, lebo kvôli následovnému škrekotu som nič nepočul. Z konca jaskyne, na ktorej plošine stáli pavúky sa vyrútili kŕdle obrovských netopierov. Môj výhľad na pavúkov sa zakalil čiernou masou netopierov. Diebli pekelný vypľúvali zelenkasté siete a chytali do nich netopiere a následne ich už chrúmali vo svojich odporných papuliach. Nezdalo sa, že netopiere venujú pozornosť že, niektorí z nich skončili v žalúdkoch nemŕtvych pavúkov. Leteli ďalej po svojej trase a otrasne kvílili.

Takže Illidan je v tejto jaskyni a diabli ho majú strážiť. To môže znamenať len, že nemŕtvi zajali Illidana a teraz ho tu držia. Musím ho nájsť a zabiť ho. Fakt, že je väzeň nič nemení na tom, že podľa vízie Seahoin jeho smrť oslabí nagy a Silvermoon bude v bezpečí. Illidan musí byť v jaskyni, do ktorej ústi jediná veľká chodba. Doteraz som bežal cez hlavnú chodbu, ale v tejto miestnosti som zabočil za diablami pekelnými a vyhol som sa hlavnej chodbe. Na jej konci určite nájdem Illidana, v najhlbšej pavúčej kobke.

Pretrel som si oči a poriadne zažmurkal. Až teraz som si uvedomil, že táto miestnosť je úplne iná ako ostatné v jaskyni. Nebola zlovestne tmavá, ale odrážalo sa v nej matné fialovkasté svetlo. Na moje prekvapenie svetlo vychádzalo z kopy vajíčiek, ktoré boli roztrúsené po zemi. Pokladal som za zázrak, že som pri behu cez miestnosť ani jedno z nich nerozbil. Uhol som nohou, ktorá bola nebezpečne blízko k vajíčku, ale urobil som to tak nešťastne, že som kopol do vajíčka za mnou. Bál som sa toho, čo sa v tých vajciach skrýva, neboli normálnej veľkosti, ale každé malo skoro pol metra a keď som do jedného kopol vyliala sa z neho fialová tekutina a nejaký čierny chuchvalec nôh, ktorý sa radšej bližšie neskúmal.

Diabli pekelní sa naďalej mľaskavo kŕmili okrídlenými sústami a nezaregistrovali, že som rozbil jedno z vajec. Nebola to príliš veľká strata, keďže ich tu boli tisíce, ale aj tak som mal pocit, že ak by to pavúky zistili istotne by neboli potešené. Potešený nebol ani veľký chrobák, ktorý sa ku mne priplazil odniekiaľ z kopy vajec. Bol plochý a nízky, ale na dĺžku mohol mať aj meter a pol, strach vo mne vzbudili jeho klepetovité ústa. Nevyzeralo, že sa jedná o príliš inteligentnú bytosť. Akonáhle uvidel rozbité vajce rýchlymi cupitavými krokmi sa blížil ku mne a cvakal klepetami.

Prvá vec, čo ma napadla bola udrieť ho. Palica vrazila chrobákovi do hlavy, ale ten sa iba nevrlo posunul trochu dozadu. Už sa mi vrhal na nohy, keď som uskočil a vyriekol kúzlo.

Gmboh Sellpee Fehr.“ Mäsožravý chrobák zhorel v ohnivom kruhu a s ním aj desiatka vajec. Zlá správa bola, že keď sa chrobák zmietal v smrteľných plameňoch praskavo zakvílil. Bolo mi jasné, že ten zvuk bol iný ako kvílenie netopierov a prenikavejší, lebo som z plošiny počul:

„Počuli ste to aj vy?“ zaznel hlas diabla pekelného.

„Znelo to ako Anubarakovi potomkovia.“

Naprázdno som preglgol. Bol som práve v liahni Anubaraka, najmocnejšieho Arthasovho generála v Northrende. Ak ma tieto pavúky nezabijú, tak sa o to Anubarak určite osobne postará. A zdalo sa, že šesť diablov pekelných sa rozhodlo, že sa prestanú kŕmiť a prídu ma odrovnať.

O úteku nebolo ani reči. Skôr ako som sa spamätal pavúky už boli v miestnosti, ich zrak bol v tme omnoho lepší, ani si nemuseli zvykať na fialovkastú tmu a už sa po mne vrhli. Bez jediného slova po mne vyštartoval jeden diabol. Poslal som mu naproti jednu ohnivú guľu, ktorá ho spoľahlivo vyradila z boja aj zo života. Ostatní neboli taká ľahká obeť, kým ja som sa bavil s ohnivými guľami každý jeden z nich po mne vystrelil lepkavú zelenú sieť. Dve ma minuli, no tri siete stačili na to, aby ma pricvakli k zemi a nedovolil mi sa ani pohnúť.

Pavúky sa postavili nado mňa a spýtali sa:

„Kto si? Prišiel si oslobodiť Illidana? Nie si ty jeden z Kael’Thasových krvavých elfov?“

„Určite prišiel oslobodiť vodca. Prašivé špicaté ucho.“

„Zabijeme ho.“

„Počkaj, najprv sa ho spýtame. Koľko vás tu je?“

„Som tu na vlastnú päsť.“ precedil som pomedzi zuby.

„To ti máme veriť?“ zasmial sa jeden z pavúkov. Ostatní sa zatvárili znepokojene.

„Čo keď nagy už vedia, že sú stráže oslabené? Čo keď tu posielajú špehov, aby si overili koľko nás tu je a potom zaútočia?“

„Musíme ísť za Anubarakom. Mal by vedieť o tomto špehovi.“

Najväčší z diablov pekelných sa zarazil: „ Nespomínate si na Geritruna? Predtým ako ho Anubarak zabil vravel o krvavom elfovi, ktorý ho prepadol a ukradol Guldanovu lebku. Vraj bol sám.“ všetkým sa rozžiarili oči. Dvadsať párov očí, štyri od každého diabla sa upierali na mňa a skúmali, či nemám pod šatami a vrstvou siete Guldanovu lebku.

„Určite to bude tento. Kde máš lebku, elf?“

„Zabime ho a potom ho prehľadáme. Anubarak bude potešený.“ povedal pavúk, ktorý mal okolo úst plno malých ostňov a pristúpil o krok ku mne.

„Nie, ak ju niekde skryl mŕtvy nám bude nanič.“ Prikázal najväčší diabol pekelný.

„Sú spôsoby ako prinútiť hovoriť aj mŕtvych.“

„Zo všetkého najskôr musíme oboznámiť Anubaraka. Pôjdeme za ním k Ľadovému Trónu a povieme mu o elfovi a dovedieme posily.“ povedal najväčší diabol pekelný. „Strážte ho a nezabíjajte.“

Dvojica diablov pekelných opustila miestnosť, aby podala hlásenie generálovi Anubarakovi a ja som zostal bezbranný ležať na zemi. Chvíľu bolo absolútne ticho, žiadny z pavúkov nič nevravel len chladne postávali v matnom fialovom svetle a hľadeli na mňa.

„Aj tak ho zabime.“ povedal pavúk s ostňami asi desať minút potom ako prví dvaja odišli. V očiach sa mu zračila túžba po krvi.

„Počul si, že ho máme nechať na pokoji. Anubarak ho bude chcieť vypočuť.“

„Vôbec ma to nezaujíma. Zabil mi brata.“ Pozrel sa na pavúka, ktorého spálila moja ohnivá guľa. Títo nemŕtvi diabli sa rodili po stovkách a nemyslel som si, že niekedy si môžu zapamätať každého súrodenca, ktorého majú, ale tento bol asi rodinne založený, skôr ako ho jeho dvaja partneri stihli zastaviť zdvihol špicatú pavúčiu nohu a vrazil mi ju do lebky.

Ak by som si predtým nezašepkal slová Liehj Sgto Rispit bol by som už mŕtvy. Pavúky sa premenili na priesvitných duchov a nehmotná pavúčia noha mi preletela hlavou až natrafila na tvrdú zem. Diabol pekelnú sa pokúsil ešte niekoľko ráz zašliapnuť ma, ale jeho noha svišťala cezo mňa ako jemný vánok a ja som nič necítil. Pavúk sa pozrel na oboch svojich druhov a tí boli rovnako priesvitní ako on. Diabli pekelní sa snažila navzájom dotknúť, ale ich priesvitné telá cez všetko prešli. Osem odporných očí vyvaľovali od úžasu a len nepravidelne dýchali, ak je vôbec možné, aby nemŕtvy pavúk dýchal.

Vyhnanie spôsobilo, že hmotná stránka nepriateľov, či kohokoľvek, proti ktorému bolo použité sa zmení na priehľadného ducha neschopného spôsobiť fyzickú ujmu na zdraví. Takto očarený nepriateľ takisto nemohol byť zranený klasickými zbraňami. Bol voči nim úplne imúnny, ale zato veľmi náchylný na kúzelnú bolesť a mágia bola jediné, čo ho v takomto stave mohlo zabiť.

Rozpálil som kúzlom palicu a prepálil siete, ktoré ma spútavali. Diabli pekelný sa naďalej snažili prísť na to, čo sa im stalo a mňa si nevšímali. Nechcel som, aby si príliš trápili myseľ, tak jeden po druhom zhoreli v ich duchovnej forme a doslova sa vyparili. Konečne som mal voľné pole pôsobnosti.

Musel som sa ponáhľať. Ktovie kedy sa diabli pekelní vrátia aj s posilami a možno samotným Anubarakom. Zostávalo mi už len nájsť Illidana a ukončiť to raz a navždy. Vybral som sa hlavnou chodbou úplne na koniec jaskyne. Ten neležal príliš hlboko a pár minút rýchlej chôdze som dorazil do konečnej a najtemnejšej miestnosti v jaskynnom komplexe.

Fialové pavučiny sa tiahli po stenách celej miestnosti a tvorili obrovské neforemné chuchvalce. Vyzeralo to, že sa nenachádzam v jaskyni, ale vo svete pavúkov a som v ňom lapený ako mucha. Tento výraz skôr platil na druhú osobu, ktorá tu bola so mnou. Oproti mne visel na stene Illidan, siete mu omotávali celé telo a trčala z nich len jeho hlava a konce chodidiel.

Illidan nebol tým hrôzostrašným mutantom démona a temného elfa, o ktorom som toľko počul. Vyzeral ako úplne obyčajný temný elf, husté čierne vlasy mal rozstrapatené a polepené v pavučine, jeho tvár bola vyziabnutá a vyzeral úplne zoslabnutý. Toto mal byť ten obávaný polodémon, ktorý chcel zničiť rasu krvavých elfov? Podišiel som pár krokov bližšie. Illidan mal cez oči previazanú čiernu šatku, počul som, že je slepý, ale v jeho démonej mutácii mu vraj spoza šatky svietili krvavočervené oči, ktorých pohľad bol smrteľný. Samozrejme že historky sa vždy preháňali, ale Illidan bol predtým určite hrozivejší. Asi ho väznenie vyčerpalo, vyzeral ako starec na smrteľnej posteli.

„Konečne niekto prišiel. Myslel som si, že do konca sveta neuvidímnič iné ako nemŕtvych.“ prehovoril Illidan. Aj jeho hlas znel vyčerpane a staro, ale napriek tomu v ňom bolo niečo upokojujúce. „Poslal ťa Kael’Thas, aby ukončil moje trápenie?“

„Prečo by ma mal posielať Kael’Thas?“ spýtal som sa po chvíli ticha.

„Nie si jeden z jeho krvavých elfov, mágov?“ povedal Illidan. Znelo to ako konštatovanie, nie otázka.

„Ako viete, kto som? Ste predsa slepý.“ odvetil som zmätene. Hneď nato som si uvedomil, ako zdvorilo ho oslovujem. Na Illidanovi bolo niečo, čo vo mne vyvolalo úctu.

„Nemusím mať oči, aby som videl. Na tomto svete je mnoho vecí, ktoré sa ti odhalia až potom, keď oslepneš. Zrak tvorí neviditeľnú oponu medzi ilúziou a porozumením.“ Zdalo sa mi, že tie slová nosím v hlave neustále a dobre ich poznám, ale napriek tomu som vôbec nerozumel čo Illidan povedal. „Zabiješ ma hneď?“ povedal Illidan napokon odzbrojujúco a ja som mu musel hneď poskytnúť odpoveď.

Nevedel som, čo povedať. Viem, že som sa sem teperil toľkú diaľku, toľko skvelých elfov umrelo a toľko krvi bolo preliatej, ale moja rozhodnosť zabiť Illidana sa pomaly vytrácala.

„Ja... áno, musím vás zabiť pre dobro Silvermoonu.“ Povedal som Illidanovi, no pritom som sa díval do zeme. Akoby som sa mu nemohol pozrieť do neexistujúcich očí, ktoré ma podľa môjho pocitu neustále prebodávali.

Illidan akoby nerozumel, prečo som ho vlastne prišiel zabiť. Nič viac som mu k tomu nepovedal. Premeral si ma ešte raz a in on sklonil hlavu.

„Rob ako musíš. Mohol by som ťa predtým o niečo požiadať?“ zašepkal Illidan, ale mne sa to zdalo tak nástojčivé, že som hneď odvetil:

„Samozrejme, pane.“ Pane, že pane, preboha, už som h začal oslovovať úctivejšie pomaly ako kráľa Silvermoonu.

„Ukáž mi ešte raz povrch. Chcem sa nadýchať čerstvého vzduchu a nechať slnečné lúče, aby sa dotýkali mojej pokožky. Viac ako polovicu svojho života som bol uväznený v podzemí. Keď som sa odtiaľ dostal, ani som sa nestačil poriadne nadýchnuť a opäť ma tu uvrhli.“

Zarazil som sa. Illidan chce, aby som ho uvoľnil z pavučín. Možno to je len trik, aby ma následne zabil. Jeho stav bol taký zúbožený, že som neveril, že by dokázal proti mne čo i len zdvihnúť ruku. Vlastne som pokladal za zázrak, že sa so mnou rozprával, tie pavučiny museli byť napustené nejakým jedom, ktorý sa mu postupne dostával do tela.

Illidan akoby vytušil moje pochybnosti a dodal: „Prisahám, že ti nič nespravím. Viem, že o tom pochybuješ, po tom všetkom čo si iste počul. Prisahám ti, že sa ťa ani nedotknem, napokon, v takomto stave asi ani nebudem môcť chodiť.“

S tichým smutným „Dobre“ som prepálil sieť, ktorá väznila Illidana. Ak by mal v sebe viac života istotne by ju dokázal roztrhnúť aj sám. Illidan spadol na zem. Oprel sa rukami o pavučinami pokrytú podlahu a kľakol si na kolená. Vyššie sa už bez mojej pomoci nedokázal postaviť. Podoprel som ho a viedol von z jaskyne.

Môj úhlavný nepriateľ kráčal teraz popri mne a ja som ho podopieral ako mladík starenku na prechode. Nedokázal som uveriť, že by tento temný elf dokázal veliť všetkým nagám a chcieť nás zabiť. Bol taký slabý. Ľutoval som ho, že je v takom stave a zároveň som si ho ctil, že tak dlho vydržal nažive. Na modrastom tele mal množstvo zranení. Okrem sečných a bodných zranení, ktoré zrejme utrpel v boji sa mu v strede hrude vynímala krvavá škvrna. Táto rana sa ešte stále nezahojila a vyzeralo, že mokvá. Akoby z Illidana vytrhli srdce.

Nedokázal som uveriť ako sa karta obrátila. Vyviedol som Illidana až k vstupu z jaskyne a nič nás cestou nenapadlo. Zacítil som závan čerstvého vzduchu.

Dvaja diabli pekelní sa náhlili z Illidanového väzenia priamo k ľadovému Trónu, lebo tam odišiel Anubarak. Mal by vedieť, že chytili elfa, ktorý pravdepodobne ukradol Guldanovu lebku. Obaja utekali tak rýchlo, že medzery v snehu medzi ich krokmi boli omnoho väčšie ako obyčajne. Anubarak by chcel aby mu to okamžite povedali.

Zrazu zastali. Pred sebou uvideli viac ako dvadsať ich súkmeňovcov ako sa rovnako rýchlym tempom blížia k nim. V okamihu ako sa ocitli na svojej úrovni obe skupinky zastali.

„Ako to, že ste opustili svoje pozície?“ zreval kapitán s vražednou túžbou prebodnúť niekoho, kto je za tento zhon zodpovedný.

„Chytili sme krvavého elfa ako sa pokúša oslobodiť Illidana. Musíme túto správu odovzdať Anubarakovi.“ odpovedali.

„Anubarak už o ňom vie, preto poslal nás, aby sme zaistili, že Illidan zostane tam kde má. Vrátite sa s nami na svoje stanovište.“

Dvaja diabli pekelní neodporovali. Anubaraka sa báli viac ako kapitána, ale kapitán bol teraz hneď vedľa nich a Anubarak vzdialený na míle ďaleko. Kládli si otázku, prečo Anubarak poslal toľko diablov pekelných proti jednému elfovi. Jediná odpoveď, ktorá ich napadla, že elf tam predsa len nie je sám a má posily. A tie posily teraz idú odstrániť.

Keďže som nikdy nebol v tak hlbokej jaskyni, nevedel som aký príjemný pocit to bude nadýchnuť sa znovu čistého, síce trochu chladného vzduchu. Aj Illidana akoby vzduch trochu vzpružil a už sa neopieral o mňa celou váhou svojho tela. Pred jaskyňou nebolo ani živej duše. Myslel som si, že Kuestu tu bude čakať celý nedočkavý, ale asi poslúchol moju radu a zostal skrytý v miniatúrnom lesíku. Podišiel som s Illidanom bližšie k stromom s nádejou, že nájdem navigátora, ale našiel som niekoho iného.

Seahoin mala na sebe tie isté šaty, ako naposledy na lodi. Síce všetko na nej bolo potrhané a zohyzdené, stále vyžarovala krásou elfskej princeznej. Pokožka na tvári sa jej na mnohých miestach potrhala a jej vlasy nikdy neboli také strapaté.

Illidan sa nedokázal udržať na nohách a klesol do snehu. Ani som sa ho nepokúšal zachytiť, taký som bol prekvapený, že vidím Seahoin. Myslel som si, že je už dávno mŕtva. Ja som prežil pád z lode, tak prečo by ho neprežila aj ona? Ústa som mal slabo pootvorené a s výrazom pohana, ktorému sa zjavil boh som sa na ňu pozeral.

Seahoin venovala krátky pohľad Illidanovi a jemne ku mne natiahla ruku. Nevystrela ju úplne, ale bolo vidieť, že niečo odo mňa potrebuje. Pokrčila snehobiele tenké prsty na ruke a skĺzla sa jej z nich malá kvapôčka. Padla do snehu a zafarbila ho do červena, farbou krvi.

 

 
     
 
 

© N-Games Naetoo All right reserved for ideas, themes and conception of website. 2008 © Allright reserved for text material and ideas by Tangorn - author of stories. Je prísne zakázané akékoľvek reprodukovanie, používanie častí, či celých kusov textového obsahu na inom médií, webe, či blogu bez vedomia autora. Autor si vyhradzuje právo na akékoľvek zverejňovanie. Pri porušení je pri prekázateľnom vlastníctve práv plne oprávnený vymáhať právnou cestou škodu na duševnom vlastníctve a nápravu porušení autorských práv.