I. diel  |  II. diel  |  III. diel  |  IV. diel  |  V. diel  |  VI. diel  | VII. diel  | autor

Warcraft:

Mágia Krvavých Elfov II

            Viac ako tisíc dvesto krvavých elfov. Stovky elfov, ktorí stratili v útoku nág na Silvermoon svojich blízkych. Všetkým v zelených očiach pulzoval hlad po mágii a pomste. Pomste, v ktorej zasadíme Illidanovi osudnú ranu a zachránime tak náš rodný Quelthalas a možno aj celý Azeroth pred zkázou.

            Plavili sme sa už niekoľko týždňov. Vlny Veľkého oceánu s nami dennodenne lomcovali, ale Loweipova loď bola veľmi dobre stavaná. Na jej palube sa viezla jedna z najväčších armád krvavých elfov, aká kedy opustila Silvermoon. Bolo nás tak veľa, boli sme takí odhodlaní ísť až do ďalekého Northrendu.

            „Je zima.“ zatriasol som sa a obmotal som sa plášťom.

            „Bude ešte horšie.“ odpovedal mi Kuestu, náš navigátor a kartograf. „Northrend je najchladnejšie miesto na oboch kontinentoch. Dobre, že sme si zobrali toľko kožušín.“

            „Možno ich nie je dosť.“ povedal vodca celej výpravy Kielmnu a zahanbene sa zahľadel do drevenej palube lode Bloodwind.

            „Ako to myslíš, že nie je dosť?“ zvolal som trochu hlasnejšie. Niekoľko elfov, ktorí sa len tak potĺkali po palube sa otočilo a podozrievavo sa na nás pozeralo. Neustále fúkal studený vietor a každé ráno, čo som vyšiel na palubu bol vzduch chladnejší. Stíšil som hlas, aby som sa vyhol otravným pohľadom. „To nemyslíš vážne, generál.“  zašepkal som.

            „V tom všetkom zhone som nemyslel úplne na všetko.“ oboril sa na mňa Kielmnu napoly nahnevane, napoly ospravedlňujúco.

            Kuestu sa radšej nevyjadroval, obaja sme sa odvrátili od generála. Vedeli sme, čo si ten druhý myslí. Ak nemáme dostatok kožušín, či iného teplého materiálu, tak v Northrende zamrzneme ešte pred prvým stretnutím sa nagami. Nemôžu sa to dozvedieť ostatní. Spoľahol som sa na Kuestua, že to nikomu nepovie, generál by sa asi ťažko zmienil o svojej chybe druhým. Zvlášť, keď na Bloodwind panovala taká pochmúrna atmosféra, čím viac teplota klesala, tým viac klesala aj nálada krvavých elfov. Ľutoval som, že Kielmnu bol hlavou tejto misie, obyčajný nafúkaný dôstojník, ktorý ide len za slávou.

            Ak by sa to dozvedeli ostatní, nechcem ani pomyslieť, na to, čo by nastalo. Nízka teplota nebola náš jediný problém. Cítili sme, že oceánu chýba mágia, po ktorej každý z nás tak dychtil. Odkedy sme opustili Silvermoon chýbala nám. Každý chcel, čo najrýchlejšie doraziť do Northrendu. Aj keď sú tam nagy a nemŕtvi, je tam aj mnoho surovej mágie, vďaka ktorej tam prežili také bytosti ako ľadové wyrmy, obrovské draky, ktorým namiesto krvi prúdi v žilách ľad. To je možné, len vďaka mágii.

            „Idem si dať radšej večeru.“ Zahlásil som a opustil som kapitána a kartografa a vydal sa do lodnej kuchyne.

            Bloodwind sa zmietala viac ako obvykle. Niekoľkí elfovia sťahovali plachty majestátnej lode a Loweip, staviteľ lode a zároveň jej kapitán kričal:

            „Blíži sa búrka, všetci do podpalubia. Toto bude brutálna plavba.“ Ani vtedy nevedel akú má pravdu. Spolu so mnou zaliezli do podpalubia všetci, okrem členov posádky. Ja som sa v lodiach nevyznal, len v mágii. Nezaujímalo ma nič iné ako palica v ruke a niekoľko nág, do ktorých to môžem napáliť.

            V jednej chodieb som narazil na Tul’kola. Odkedy prežil útok na hradby Silvermoonu bol väčšinou tichý a zakríknutý. Ani som sa mu nedivil, aj ja som to niesol ťažko a to mi nikto pri nagijskom útoku neumrel.

            „Ideš do kuchyne, Tingoll?“ spýtal sa ma smutne.

            „Poď som mnou Tul’kol, dáme si nejakú Jlohuzovu kreáciu, bude ti lepšie.“ Povedal som priateľsky, keď som videl výraz na jeho tvári. Plavbu po mori mu veru nepôsobila dobre. Pri myšlienke na jedlo sa na chvíľu zarazil, ale potom súhlasil, že pôjde so mnou.

            „Daj nám špecialitu dňa.“ snažil som sa udržať si dobrú náladu, keď som oslovil Jlohuza, nášho lodného kuchára. Bolo zbytočné si od neho pýtať niečo iné ako meilias, jednoduchú kašu z rýb, pšenice a každej zeleniny, ktorá sa na palube dala nájsť. Nič iné nedokázal uvariť. Za kuchára ho vymenoval Kielmnu, úplne nezmyselne, keďže Jlohuz bol jeden z najlepších elfských kováčov. Počas noci vyrábal zbrane proti nagom a cez deň varil lodnej posádke.

            „Hodím ti do toho tú krysu, čo mi dnes skapala?“ opáčil Jlohuz a hodil mi na tanier naberačku povestného meilias. To isté urobil aj Tul’kolovi, ktorý sa pri pohľade na šedo-červenú masu zatváril znechutene, ale napriek tomu, keď si sadol k stolu, tak sa do meiliasu s vervou pustil.

            Sadli sme si vedľa mojich priateľov mágov. Cuil’men a Hyil’mu bojovali so svojou večerou a rozprávali sa o stromoch.

            „Mallorny sú už určite pokryté červeno zlatým lístím.“ povedal Cuil’men a zasnívane sa zahľadel do svojho taniera.

            „Už je to nejaká doba, čo sme opustili Silvermoon.“ podotkol Tul’kol.

            „Viem, počúvajte ma. Musím vám niečo povedať.“ Prisunul som sa bližšie k stolu, aby ma počuli len oni.

            „Práve teraz, keď si Cuil’men vylieva srdce?“ zasmiala sa Hyil’mu a pustila svoju lyžičku a tiež sa prisunula bližšie.

            „Podľa Kuestu budeme ani nie za dva dni plavby v Northrende.“ začal som ignorujúc, či Cuil’men skončil svoju prírodnú prednášku.

            „Ale to je iba dobré, nie? Čím skôr to tam vybavíme, tým skôr sa môžeme vrátiť do Silvermoonu.“ nenechal ma dokončiť Cuil’men.

            „Chvíľu ma počúvaj. Asi nemáme dosť zásob na celú cestu.“

            „Ako to myslíš, že nemáme?“ spýtal sa Tul’kol trochu vyvedený z miery.

            „Ten idiot Kielmnu nezobral dosť kožušín a ktovie, či máme vôbec dosť zásob jedla.“ zamyslel som sa.

            Cuil’men naprázdno prehltol. Hyil’mu sa zatvárila akoby zrušili Vianoce a Tul’kol len vycivene hľadel.

            „Vie to ešte niekto?“ bola zvedavá Hyil’mu.

            „Len ja a Kuestu. Generál nám verí, odkedy mu kapitán Ruibilf povedal o našich činoch v boji o Silvermoon. Teraz si myslí, že sme jeho verné psy ako Qjiolj.“ Prevrátil som očami a pomyslel si na vojenského kapitána, ktorý bol generálovi Kielmnu vždy v pätách.

            „Mali by sme to ísť oznámiť Mugreasovi.“ navrhol Cuil’men.

            „Skôr ako sa to rozkríkne po lodi a nastane vzbura.“ pridala sa Hyil’mu. „Elfovia majú hlad, hlad po mágii. Aj vy ho cítite.“ zatriasla sa. „Ak zistia, že zásoby nie sú pre všetkých môže to spôsobiť masaker.“

            Všetci sme sa rozhliadli po jedálni. Krvaví elfovia si vychutnávali večeru a veselo sa rozprávali o domove, o svojich rodinách a robili si žarty. Ak by sa k nim niečo donieslo atmosféra by sa zmenila v priebehu sekundy. Do Bloodwind udrela silná vlna. Chytil som sa stola, aby som sa neprevrátil z lavice, na ktorej som sedel. Rozhovory na chvíľu utíchli. Všetci načúvali, či nepríde ďalšia vlna. Keď loď vydržala v relatívnom kľude debaty sa zas rozbehli.

            „Tingoll, choď do lodného skladiska a zisti koľko zásob máme. Ja sa pokúsim nájsť Mugreasa. On určite bude vedieť čo robiť.“ povedal Cuil’men, keď si bol istý, že nás nikto nezačuje.

            Mugreas bol hlavný mág krvavých elfov. Medzi mágmi na lodi mal najväčší rešpekt a poslúchli sme ho skôr ako generála Kielmnu. Vzbudzoval úctu i u všetkých ostatných a dalo by sa povedať, že on bol naším vojenským vodcov za chrbtom generála.

            „Idem.“ povedal som a vstal som od stola. Ani som netušil, že to bolo moje posledné slovo Hyil’mu, ktorá sa na mňa usmiala. Tul’kol a Cuil’men prikývli hlavou a ja som odišiel naprieč celou loďou do skladiska. Netušil som, že to bolo naposledy, čo som videl ich tváre. To bolo naposledy, čo som počul radostný spev elfov. Veurralat na mňa zvolal pomedzi to ako spieval Goldenwood a spolu s ostatnými jeho priateľmi na mňa vylial zvyšky alkoholickej tekutiny, ktorú mali v pohároch.

            Dlhou cestou do podpalubia lode som premýšľal. Ako môže Mugreas zmeniť stav našich zásob? Keď sa to dozvie jediné rozumné riešenie bude vrátiť sa naspäť. Kielmnu bude určite protestovať, ale väčšina sa určite pridá na stranu hlavného mága. Ale keď sa vrátime naša výprava bude zbytočná. Nagy zaútočia v plnej sile a krvaví elfovia budú bezmocní ich zastaviť, naša jediná nádej bolo zabiť Illidana. Mohli by sme doraziť do Northrendu a polovicu z nás nechať starať sa o zháňanie zásob, zatiaľ čo ostatní pôjdu loviť Illidana?

            „Čo potrebuješ?“ vyzvedala Jeollin. Mala nočnú smenu pri stráži skladiska. V podstate nikto nepredpokladal, že by skladisko bolo nutné strážiť proti krádeži, ale vždy bolo zvykom strážiť skladiská, tak Qjiolj vybral na túto nudnú úlohu Jeollin.

            „Len si skontrolovať stavy zásob.“ povedal som ľahostajne.

            „Ako chceš.“ mávla rukou Jeollin. „Myslela som, že ma prišiel niekto pozrieť. Nevieš si predstaviť, čo to je. Sedieť tu pol dňa a pozerať sa na kopu bední.“

            „Tentoraz som tu len kvôli zásobám.“ usmial som na Jeollin a vstúpil do úzkych chodbičiek lemovaných bedňami.

            Bloodwind lomcovala veľmi silná búrka. Ak by chodby neboli také úzke a krabice ma nepodopierali z obidvoch strán tak by som spadol na zem. Vonku zúrila strašná búrka, aspoň čo som mohlo posúdiť z násilného bubnovania kvapiek po palube lode. Loweip mal určite problémy s udržaním lode v požadovanom kurze. Ponáhľal som, pretože ak by zásob bolo priveľmi málo musíme sa čo najskôr otočiť späť do Quelthalasu.

            Zaprel som sa celou silou do veka jednej z bední a pokúsil sa ju otvoriť. Veko bolo silne zaklincované. Deit Opkju. Veko krabice s praskotom odletelo, keď som povedal kúzlo. Nemal som čas starať sa o zháňanie páčidla. Prehrabal som sa obsahom krabice. Asi tridsiatka medvedích kožušín. Takých krabíc tu bolo ešte tak dvadsať. Nemusel som byť veľkým matematikom, aby som poznal, že pre viac tisícovku elfov to nie je dosť.

            Bloodwind narazila do vlny tak silno, že som odletel od bedne a pristál v kope čohosi tvrdého. Postavil som sa do tmy, pretože zhaslo aj to jediné svetlo, ktoré v skladisku svietilo. Zložil som si z chrbta Sunlight, moju magickú palicu, ktorú som mal opásanú o chrbát. Monlo Ctur Ligetegh. Palica Slnka sa rozžiarila jasným svetlom, v skladisko bolo svetlo ako za deň. Zdvihol som jeden z tvrdých predmetov, na ktoré som dopadol. Kniha. Táto bola o mágii. Pred chvíľou som ležal na takej kope kníh, že by kľudne zaplnili celú moju izbu. Načo zo sebou trepeme tisíce elfských kníh o mágii? Aby sme sa počas dlhej plavby nenudili? Zaujímavé, že mi to niekto nespomenul, aby som si prišiel niečo prečítať.

            Začul som krik. Vysoký ženský krik. Neváhal som ani sekundy a bežal von zo skladiska  za hlukom, moja palica svietila ako pravé slnko. Jeollin už nebola na stráži. Určite tiež bežala za tým hlukom, ak ho práve ona neurobila. Niekto spadol kvôli búrke? Tá bola teraz tak silná, že som počul strašné hromy. Také silné ako pri útoku na Silvermoon.

            Rozbehol som sa po úzkej chodbe ako o závod. Ten nepríjemný pocit v mojom vnútri silnel a ja som si bol istý, že sa niečo deje. Začul som hlas, sykavý nagijský hnusný jazyk rozprával potichu, akoby nechcel nikoho vyrušiť. Odpoveďou mu bol ženský hlas, vystrašený hlas elfky, ktorá na môj podiv rozprávala tiež nagijčinou. V hlave mi prebehol chladivý pocit, kým som si uvedomil, komu ten ženský hlas patrí. Seahoin. V jej kajute je nejaká naga.

            Nečakal som, rozrazil som dvere kajuty, z ktorej vychádzali zvuky. Vnútri stála vystrašená Seahoin a do očí pozerala nagijskej čarodejnici, ktorá zasyčala, keď som vošiel. Zdvihla do vzduchu veľkú kopiju a chystala sa ma prebodnúť.

            „Jiutr, Bgeroim!“ zreval som. Moja palica prestala ostro svietiť, ale namiesto toho sa rozpálil jeden z jej koncov. Bol horúci ako samotné slnko. Palicou som udrel nagu do hrude. Horúce dreva ňou prešlo ako horúci nôž maslom a prerezalo ju napoly. Obe časti nagijského tela sa zvalili na podlahu s nepríjemným zápachom spáleného mäsa.

            Seahoin sa tvárila vystrašene až smutne, keď sa pozrela na telo nagy. Stála bez pohnutia na mieste, kým som ju neoslovil.

            „Nevedel som, že viete nagijsky princezná.“ povedal som udýchane.

            „Veľa toho o svojej princeznej nevieš.“ povedala, keď sa spamätala.

            „Ako to, že je naga na lodi?“ spýtal som, ale potom som si všimol dokorán otvorené kajutné okienko, cez ktoré sa naga musela prepchať.

            „Neviem.“

            „Čo ste jej povedali?“

            „Nič podstatné. Neviem dobre ich reč, len niekoľko slov. Keď ma naga chcela napadnúť, niečo si mrmlala a myslím, že som ju prekvapila, keď som začala rozprávať v jej reči.“ povedala Seahoin.

            „Pošlem niekoho, aby to upratal.“ bola prvá rozumná vec, ktorá ma napadla. Nedovolím, aby princezná mala v kajute spálené telo nagy. Naga očividne išla po najvýznamnejšej osobe na palube, dobre vedela, do ktorej kajuty vliezť. Zabitím Seahoin by naša morálka klesla natoľko, že by sme sa asi navzájom povraždili. Znamená to, že nagy vedia,  kde ideme a prečo?

            Chcel som odísť a nechať Seahoin osamote, pretože vyzerala veľmi nervózna a vystrašená. Nohy som ledva odlepil od podlahy. Pozrel som sa na podrážky topánok. Boli lepkavé od nejakej modrastej tekutiny. Mokrý modrý sliz. Musel sa mi dostať na podrážky, keď som utekal sem. V náhlivosti som skontroloval podlahu chodby a Seahoin sa na mňa zmätene pozerala. Sliz bol po celej chodbe, tiahol sa od jednej kajuty ku druhej. Ak táto naga prišla oknom, potom tu musela byť ešte minimálne jedna.

            Vrhol som pohľad na Seahoin, ktorá tiež pochopila, čo sa tu deje.

            „Musíme nájsť Mugreasa.“ vravela, kým vo svojej posteli niečo hľadala.

            „Prečo práve jeho?“ bol som zvedavý.

            „Jednoducho ho musíme nájsť. Je to životne dôležité.“ Seahoin skoro kričala, akoby práve umierala. Konečne vyhrabala spod vankúša veľký drahokam, s ktorým aj nastúpila na palubu. Zelenkastý oválny drahokam, z ktorého vychádzal ďalší čierny a ostrý. Uvedomil som si aký je drahokam veľký, skoro ako celá moja päsť.

            „Ďakujem ti, že si mi zachránil život.“ Seahoin sa trochu spamätala zo strachu. „Ale teraz musím hovoriť s Mugreasom. Dôveruješ svojej princeznej?“ zahľadela sa mi do očí.

            Nemohol som povedať nie, ak keby som veľmi chcel. „Samozrejme.“

            Išli sme po slizkých stopách. Pohybovali sme sa v tme opatrne, moja palica bola zhasnutá, aby sme nebudili zbytočnú pozornosť. Nevedeli sme, či je na palube len jedna naga, alebo ich je viac. Nikto z nás nepovedal ani slovo. Stačilo nám počuť iné zvuky.

            Okrem búrky a hromov duneli podpalubím Bloodwind výkriky. Bolo ich mnoho, desiatky. Elfovia i elfky, nagijské syčanie a buchot o drevo niečím tupým. Akoby celá posádka Bloodwind kričala. Výkriky bolesti, behali mi zimomriavky po chrbte. Nevedel som, čo sa deje, čo sa deje s ostatnými a ani som si nechcel predstaviť. Opäť sa mi v mysli vybavil masaker v Silvermoone, nečakaný útok nagov.

            Silný úder do môjho boku ma vytrhol zo strachu a vhodil do beznádeje. Obrovský nagijský vojak ma šľahol chvostom a ja som rozbil dvere jednej z kajút. Na sekundu som stratil vedomie, skončil som na podlahe s troskami dverí. Odvážil som sa pozrieť nahor ignorujúc tupú bolesť v boku. Nado mnou sa týčil nagijský vojak, jeho hruď bola ešte stále mokrá, asi práve vyliezol z vody. Vrazil do mňa obrovskú kopiju. Ak by som pri sebe nemal svoju palicu už by som bol mŕtvy. Zaprel som sa do nej a posunul sa kúsok vzad. Kopija len o milimetre minula moju hlavu a odsekla mi len niekoľko dlhým blond vlasov. Vojak udrel kopijou tak silno, že sa podlaha kajuty podo mnou prepadla a ja som skončil o poschodie nižšie.

            Kašlal som a zle som videl. V kajute, do ktorej som spadol bola tma ako v rohu, ale neodvážil som sa rozsvietiť si palicu. Nagijský vojak mohol mať chuť zliezť dolu a dokončiť ma. Nepočul som ho. Asi si myslel, že som mŕtvy. Teraz som si spomenul na Seahoin, ktorá išla so mnou. Nevybral si teraz vojak ju na svoju kopiju? Stihla utiecť, keď ma odhodil? Nechcel som si predstavovať elfskú princeznú, ako je nabodnutá na nagijskú zbraň. Nie, to bola príliš depresívna predstava, už aj tak stačil všetok ten krik elfov naokolo.

            S ťažkosťami som sa postavil na nohy. Opieral som sa o Sunlight a skúmal či nemám niečo zlomené. Asi som mal len pomliaždené rebrá, ale to liečiteľ spraví za chvíľu. Teraz sa budem len musieť opatrne hýbať. Len čo budem teraz robiť? Loď je teraz prakticky vo vlastníctve nagov, všetky tie výkriky bolesti. Naša výprava zlyhala. Zlyhali sme a teraz nás zabijú a potom zničia Silvermoon. Je koniec rasy krvavých elfov? Prežil vôbec ešte niekto na tejto lodi? V podpalubí bolo zrazu podozrivé ticho, akoby všetci, čo doteraz kričali boli už po smrti. Rozmýšľal som, či mi zostala nejaká nádej. Ak Seahoin vravela, že treba nájsť Mugreasa. Síce som si nevedel predstaviť, ako by nám hlavný mág mohol pomôcť, ale elfská princezná svoj ľud nikdy neklamala. Musím nájsť Mugreasa, alebo aspoň to čo z neho zostalo a možno nájdem aj Seahoin.

            Sprievodcu na ceste mi robila len moja palica. S ňou v rukách som sa cítil aspoň trochu bezpečnejšie. Inak som cítil len strach a prázdnotu Bloodwind. Loď bola v jednom okamihu mŕtva. Tmu prerušili zelenomodré oči. Blikali a zakrádali sa v tme. Murloc si ma nevšimol len vďaka tomu, že môj zápach prebíjal iný. Murloci sa riadia výhradne čuchom a iné ich zmysly sú druhoradé. Snažil som sa čo najviac skrývať v tieňoch a obísť murloca, ktorý sa zohol k niečomu na zemi. Nebol sám, pred ním tam boli už ďalší dvaja. Nevydal som jediní zvuk a presúval sa pomaly okolo murlocov. Mľaskavo požierali mŕtvolu krvavého elfa, celé jeho telo bolo znetvorené od zubov a nagijských zbraní.

            Murloci a nagy sa takto nesprávajú. Chovali sa ako nemŕtvi, žrali mŕtvoly a bezhlavo vraždili. Akoby ich niečo vyviedlo z kontroly, stali sa z nich neovládateľné monštrá. Môj názor len potvrdili kusy končatín rozhádzaných ďalej po chodbe. Mäso páchlo po rybacine. Kusy výpravy krvavých elfov sa všade váľali ako kusy odpadu. Bolo mi na zvracanie. Cákance krvi rozprskané po stenách dodávali temnej atmosfére ešte viac na drastickosti. Dvíhal sa mi žalúdok, keď som si pomyslel, kto mohli byť títo elfovia, moji priatelia. Všetci moji priatelia vlastne boli na tejto lodi. Pichlo ma pri srdci, prišla na mňa zvláštna úzkosť. Čo ak sú už všetci mŕtvi?

            Ďalší krik. Už som, že som tu sám. Krik bol tlmený, akoby niekto osobe, ktorá ho vydávala zapchával ústa. Nerozmýšľal som, či narazím na nagy. Vrazil som do dverí, spoza ktorých krik vychádzal a ocitol som sa tvárou v tvár Nertuidovi. Krvavý elf sa na mňa pozeral ako na prízrak. Za ním stál liečiteľ Nua’fejl sa skláňal nad Jeollin a držal jej ruku na ústach, aby nekričala. Nertuid by stál s otvorenými ústami donekonečna, ak by sa Nua’fejl neobrátil a nezvrieskol na neho.

            „Nertuid, ty idiot! Povedal som ti, aby si tie dvere zabarikádoval!“ liečiteľ bol neuveriteľne nahnevaný a na tvári mal zúfalý výraz.

            Nertuid okolo mňa neohrabane prešiel a dvere podoprel drevenou kladou. Odskúšal ich a potom ich spevnil ešte jedným drevom. Nua’fejl mi nevenoval pozornosť, sústredil sa na Jeollin, ktorá mala v chrbte nepeknú hlbokú ranu. Zo zakrvaveného boku jej vytŕčali rebrá. Strašne kričala od bolesti a Nua’fejl mal viac práce s tým, aby jej zabránil kričať na plné hrdlo ako v jej ošetrovaní.

            Ako tam Jeollin ležala a zmietala sa v ukrutnej bolesti, celý masaker, ktorý prebiehal na lodi mi pripadal ešte viac reálnejší. Kusy tiel, ktoré som našiel boli príliš neosobné, ale teraz, keď som videl jedného z mojich priateľov trpieť prestal som racionálne uvažovať. Civel som na dieru v jej boku a predstavoval som si ako skončím ja. Na lodi bolo mnoho nagov, ale neukázali sa mi. Niekto povedal, že najviac sa bojíte toho, čo nie je vidieť. Mal pravdu. Videl som, že Nertuid má tiež ten istý pocit ako ja. Potil sa a klepal, s pokrčenými kolenami sa opieral o stenu, ledva sa dokázal udržať na nohách. Nua’fejl jediný z nás nestratil rozvážnosť a plne sa venoval rane na Jeollinom boku.

            „Čo tu robíš?“ povedal Nua’fejl a snažil sa zaceliť ranu, z ktorej neustále tiekla krv. Nedarilo sa mu, mäso sa za každým liečivým kúzlom, ktoré povedal rozleptalo a nedržalo pokope, určite to bol jed draka praskavca, ktorý ju tak poranil

            „Ja...ja...ja som...“ začal som koktať a rozmýšľam som ako sa vôbec volám.

            „Mal si utiecť.“ hlesol Nertuid.

            V tom sa mi vybavila Seahoin a jej zúfalá prosba, aby sme našli Mugreasa. Áno, to tu robím, hľadám hlavného mága.

            „Mal som nájsť Mugreasa...“ povedal som skoro šepkom.

            „No tu nie je. Choď preč zadnými dverami, dostaneš sa ku schodom na vyššie poschodie.“ poradil mi nahnevane Nua’fejl.

            Nagijský trojzubec vrazil do zabarikádovaných dverí. Všetkými v miestnosti trhlo. Nagy začali trieskať svojimi zbraňami a snažili sa dostať do miestnosti. Simultánne sme sa s Nertuidom roztriasli. Nagy syčivo kričali ako blížiaca sa zákerná smrť.

            „Zmiznite! Ja sa musím o ňu postarať.“ Prikázal nám Nua’fejl. Neuvažoval som, či tam on zostane sám,a lebo nie. To ma vtedy vôbec nenapadlo. Vybehol som von zadnými dverami a Nertuid ma nasledoval. Našiel som schody a ocitol som sa na podlaží, z ktorého som pred chvíľou spadol dole. Predo mňou i za mnou bola tma prerušovaná len cákancami krvi. Nertuid mi v behu asi nestačil, alebo sa niekde stratil.

            Výkrik Jeollin doletel až ku mne. Tentokrát vykríkla naplno. Prestal jej Nua’fejl zapchávať ústa, alebo zakričala od novej bolesti? Nagy sa už určite dostali k do zabarikádovanej miestnosti. Neveril som, že úzkosť, ktorú som pociťoval môže ešte narásť.  Jediní živí elfovia, ktorých som stretol boli asi po smrti a ja som cítil, že ma čaká to isté. Nechajú ma trpieť ešte hodinu, dve, kým ma nájdu a dorazia?

            Bezcieľne som blúdil po lodi Bloodwind. Spoločnosť mi robila len smrť, krv a nagijský sliz. Zabúdal som na krásy lesov a pomaly upadal do hlbokej depresie. Utekať sa javilo bezpredmetné, určite sú všade naokolo, mal som len šťastie, že som na nich ešte nenarazil. Mohlo to byť znamenie, že mám ešte žiť? Z kopy ďaľších mŕtvych tiel na mňa niekto potichu zvolal:

            „Tingoll...Tingoll...“

            Tul’kol stále žil. Pribehol som k nemu a vytiahol ho z hromady tiel. Bol prekvapivo ľahký. Odvliekol som ho ďalej od masakru a podoprel jeho hlavu o moje kolená. Až teraz som si všimol, že bol taký ľahký preto, lebo mal obidve nohy odtrhnuté od tela. Z miesta kde mali byť nohy mu trčali len ochabnuté cievy a kusy zaschnutého mäsa. Neviem ako dlho tu ležal, ale už takmer vykrvácal.

            „Nagy...nagy nás...zaútočili.“ snažil sa mi povedať Tul’kol kašľajúc krv. Život z jeho hlasu sa vytrácal každou sekundou.

            „Ja viem, priateľ.“ zašepkal som ukľudňujúco a snažil som sa potlačiť žiaľ. Tul’kol mi zovrel ruku všetkou silou, ktorú ešte v sebe mal a skoro nečujne povedal:

            „Sľúb mi...sľúb, že Silvermoon...Quelthalas...že nepadne.“ Jeho posledné slová mi neustále zneli v hlave. Položil som jeho bezvládnu hlavu na podlahu a v starovekej elfštine som sa pomodlil nad jeho telom niekoľko modlitieb.

            Kiež by som mal čas a možnosť ťa pochovať, priateľ môj. Bodaj by sme sa nikdy nevydali na túto plavbu, bodaj by nagy nikdy nezaútočili na Silvermoon. Preklínal som deň, kedy sa temní elfovia zmenili na tie ohavné bytosti. Naplnil ma hnev a smútok. Tul’kol bol mŕtvy a ja som túžil zabiť tých, ktorý mu to urobili. Zabiť všetky nagy na palube. Opäť som si uvedomil, že mám stále pri sebe Sunlight, moju magickú palicu. Bol som odhodlaný spáliť celú loď so sebou aj so všetkými nagami. Musím ísť von na palubu a tam povedať posledné zaklínadlo v mojom živote.

            Pozrel som sa na kopu mŕtvych tiel. Nebola žiadna nádej. Mugreas bol jednou z mŕtvol. Tak nagy zabili aj hlavného mága krvavých elfov. Nádej sa stratila, neviem, čo Seahoin plánovala, ale ak mal byť Mugreas kľúčom k našej záchrane, tak sme odsúdení k záhube.

            Zabrániť pádu Silvermoonu, to sa nedalo. Veľmi by som ti to chcel sľúbiť, Tul’kol, ale pravdepodobnosť, že sa odtiaľto dostanem živý je nulová. Naša výprava zlyhala. Jediné, čo ešte môžem je poslať Bloodwind aj s nagami do hlbín oceánu, kde patria. Tul’kol, Mugreas, určite aj Jeollin a Nua’fejl. Všetci mŕtvi a to boli len špičkou ľadovca.

            Nazúrení som vyšiel na palubu. Búrka zmietala s palubou Bloodwind, celá bola klzká od dažďa, čo ju neustále bombardoval. V priebehu pár sekúnd som bol úplne mokrý. Na palube nebol nikto okrem mňa, nevidel som nikoho živého.

            Vtákovec vyletel nad palubu z boku lode, kde som ho predtým nevidel. Tenký lietajúci plaz bojoval som silným vetrom, aby sa udržal vo vzduchu Napínal kožené blany na krídlach a mykal tenkým modrým chvostom, aby sa nejako ukorigoval. Napriek problémom, ktoré mal s balanciou sa opovážil na mňa zaútočiť. Vychrstol kus zelenej tekutiny, ktorý pristál na palube vedľa mňa. Drevo tekutina prežralo a v palube zostala len prázdna diera. Všetky tieto nagijské beštie pľujú  kyselinu?

            Ferie, thusm, mefla, kasps. Z palice vyšľahla ohnivá guľa úctyhodnej veľkosti. Vtákovec nestačil zmeniť svoju pozíciu aj vďaka silnému vetru a guľa ho trafila. Zmenil sa na tlejúcu kopu popola, ktorá našla svoje miesto vo vlnách oceánu. Už ma nič nebude rušiť.

            Vyšiel som na najvyššie miesto paluby ku kormidlu. Na ňom visel mŕtvy kapitán lode Loweip. Kormidlo ho prepichlo na viacerých častiach tela, nepochybne k jeho smrti prispeli nagy. Bol to otrasný pohľad, ale dnes som zažil aj horšie veci. Mysľou mi preblesklo telo Tul’kola, beznohé a celé krvavé. Jeho krv mi z rúk pomaly zmýval dážď a ja som sa pripravil na náročné zaklínadlo. Bol som niekoľko sekúnd pred jeho vyrieknutím, keď som na palube zaregistroval pohyb.

            Najprv som si myslel, že to bude ďalšia naga, ale nepohybovala sa plazivo. Keď sa viac priblížila, bolo jasné, že je to elfka. Dlhé blond vlasy boli jasným znakom. Priblížila sa natoľko, že som jej videl do tváre. Seahoin. Ako je možné, že to prežila? Bola veľmi vystrašená, ale akoby udalosti, čo sa tu diali príliš nevnímala. Zdalo sa, že sa bojí o niečo iné ako o svoj život, možno Silvermoon.

            „Kde je Mugreas?“ bola prvá vec, ktorú mi povedala.

            „Mŕtvy.“ povedal som ticho.

            V Seahoininých očiach sa zjavilo zúfalstvo. „Určite? Videl si ho?“

            „Nagy ho roztrhali.“

            Seahoin uvažovala. Premýšľala tak urputne, že ma jej mozgové závity začali páliť v mysli. Napokon sa jej na tvári usadil výraz typu – Nech už bude ako bude...

            „Musíš si zobrať tento artefakt.“ Zložila si z krku zeleno-čierny drahokam a zavesila ho mne okolo krku.

            „Ale, čo, prečo?“ pýtal som sa nechápavo.

            „Počúvaj ma veľmi pozorne.“ povedala Seahoin ukľudňujúcim hlasom. To čo sa chystala povedať myslela smrteľne vážne. „Musíš nájsť Illidana. Musíš. Si naša posledná nádej.“

            Jej slová mi rezonovali v hlave. Teraz, keď som sa chystal so všetkým skončiť, mi elfská princezná povie, že som posledná nádej svojho ľudu. Môj postoj sa opäť raz zmenil. Nájsť Illidana mi pripadalo rovnako dôležité, ako na začiatku výpravu. Ale aké mám šance sám proti Northrendu obrnenom nepriateľmi? Prezrel som si drahokam na krku. Sálalo z neho niečo upokojujúce. Cítil som sa tak dobre, ako noc predtým, ako na nás zaútočili nagy.

            Pri pohľade na drahokam som zabudol na Seahoin. Už nestála pri mne. Bola na kraji paluby, pri zábradlí. Bez jediného slova, bez jediného výkriku skočila do oceánu. Bolo to také neuveriteľne zúfalé, že sa môj krik: „Nieeee!“ ozýval ešte dlho potom ako Seahoin skončila vo vlnách oceánu, nevedel som sa z toho spamätať. Prečo skočila dolu? Ak som bol jediná nádej, nemala sa držať pri mne? Elfská princezná, krásna Seahoin...

            Hrubé kvílenie, odporný zvuk vychádzajúci z hlbín oceánu. Vo výbuchu slanej vody vyšiel z oceánu obrovský drak. Videl som mu len modrastú hlavu a dlhý krk. Vodný wyrm. Nevedel som, že nagy majú moc nad takými bytosťami. V nemom úžase som sledoval ako wyrm napol blanité laloky za hlavou a vydal ďalšie kvílenie. Otvoril papuľu plnú ostrých zubov a zakusol sa do Bloodwind. Loď sa zlomila na dve polovice ako špáratko. Toto bol koniec lode Bloodwind a všetkých elfov v jej podpalubí. Mňa wyrm odmrštil do oceánu, kde pred chvíľou skončila Seahoin. Vo svetle bleskom, praskote lode Bloodwind a majestátnom kvílení vodného wyrma sa spadol do oceánu. Zlyhali sme.